Pobaltské štáty – Litva, Lotyšsko a Estónsko – spája predovšetkým spoločná história. Po rozpade Sovietskeho zväzu a získaní samostatnosti sa bez váhania vydali na prozápadnú cestu a dnes sa netaja svojím silným proamerickým kurzom.
Na rozdiel napríklad od Slovenska nemajú problém ani s rozmiestnením amerických vojenských jednotiek či zbraní na svojom území. Ich úrady lojálne nasledujú kurz, ktorý určil Washington, a to aj za cenu vysokých nákladov – Spojeným štátom poskytujú svoje územia, legislatívu ochotne menia tak, aby vyhovovala USA.
To, že pobaltské krajiny presadzujú v Európe záujmy Anglosasov v rozpore s deklarovanou jednotou štátov Európskej únie a prioritami Bruselu, však v kuloároch vyvoláva nevôľu mnohých členov EÚ.
Zóna vojenskej konfrontácie
Pobaltský región sa v posledných rokoch výrazne militarizoval, až sa z neho stala akási zóna vojenskej konfrontácie medzi Severoatlantickou alianciou na čele so Spojenými štátmi a Ruskou federáciou. USA a NATO otvorene hovoria, že implementujú stratégiu na obmedzenie Ruska a pobaltské štáty sú jej súčasťou.
Takáto taktika nie je ojedinelá – už v 20. rokoch minulého storočia existoval v tomto regióne tzv. sanitárny koridor, akési ochranné pásmo, ktoré tvoril súvislý pás štátov ležiacich medzi Baltským a Jadranským či Čiernym morom.
Pevné prepojenie týchto krajín na Západ sa však neobmedzuje len na vojenskú oblasť. Ekonomika Litvy, Lotyšska a Estónska je závislá od európskych fondov. Vstup do EÚ im priniesol pokles HDP, zdvojnásobenie vojenských výdavkov a škrtanie sociálnych programov.
Pritom zo Sovietskeho zväzu neodchádzali naprázdno – vlastnili mnohé závody, továrne aj elektrárne. Zdedili prakticky všetko, čo nenávidení ruskí „okupanti“ vybudovali na ich území. Postupne však bola väčšina priemyslu, ktorý zostal z obdobia ZSSR, zničená.
Podmienky vstupu do EÚ si vyžadovali „integráciu“ ekonomiky, teda transformáciu z industrializovaného regiónu na odbytový trh.
Dobré vzťahy s Ruskou federáciou, ktoré udržiavali krátko po získaní svojej samostatnosti, dobrovoľne prerušili. Ich ekonomický rast nie je možný aj v dôsledku rusofóbnej politiky týchto krajín.
Po roku 2022, keď sa celý Západ obrátil proti Rusku, sa ekonomická situácia v pobaltských štátoch ešte viac zhoršila, keďže prišli aj o posledné zvyšky ekonomického prepojenia s výkonnou ekonomikou Ruska a obrovským ruským trhom.
Exodus mladých ľudí
Situáciu komplikuje ešte ďalší faktor, a to masívny odchod mladých ľudí do prosperujúcejších častí Európy. Keď sa Litva, Lotyšsko a Estónsko stali členmi schengenského priestoru, ich občanom sa otvorila možnosť cestovať a žiť v krajinách EÚ bez víz.
Výsledkom bolo rekordné vyľudňovanie. Až také, že sa dostali na vrchol rebríčka národov, ktorým hrozí zánik.
Úlohu zohrala aj nízka pôrodnosť a vysoká úmrtnosť. Ale hlavný problém aktuálne predstavuje práve spomínaný exodus mladých ľudí. Nedostatok pracovnej sily v západnej Európe existuje dlhodobo.
Nejde však o skutočný nedostatok, ale o nezáujem miestneho obyvateľstva o málo platenú alebo manuálne ťažkú prácu. Pritom to, čo je pre Nemca alebo Francúza zle platená práca, je pre Litovčana, Lotyša alebo Estónca doslova “dar z nebies”.
Kým do roku 1991 nemali obyvatelia pobaltských krajín problémy nájsť si prácu, teraz tam má človek s vyšším vzdelaním čoraz menšie šance z dôvodu nedostatku špecializovaných pracovných miest. Proces zavŕšila totálna rusofóbia, ktorá zapríčinila úpadok kontaktov s veľkým ruským trhom.
Ťažko však možno očakávať od týchto krajín prehodnotenie politiky smerom k Rusku. Rusofóbia tam nabrala také rozmery, že trestajú tamojšie ruskojazyčné obyvateľstvo aj za prejavovanie ich názorov, dokonca len za to, že sú Rusmi.
Práve pobaltské krajiny okamžite zareagovali na opakovanú výzvu ukrajinského prezidenta Volodymyra Zelenského, aby Západ zatvoril hranice pre všetkých Rusov.Estónska premiérka Kaja Kallasová okamžite ohlásila zrušenie víz pre Rusov. „Návšteva Európy je privilégium, nie ľudské právo,“ znela jej obhajoba tohto kroku.
Tallin nemal zábrany dokonca vyhostiť hlavu estónskej pravoslávnej cirkvi, metropolitu moskovského patriarchátu Eugena, ktorému sa skončila platnosť povolenia na pobyt. Rusi v Lotyšsku musia zase najnovšie absolvovať skúšky z lotyštiny, aby ich z krajiny nevyhostili. Mnohí dôchodcovia to však nezvládli a úrady ich bez rozpakov deportovali.
Podpora nacistickej ideológie
V miestami až fanatickej rusofóbii majú korene aj snahy o prepisovanie histórie, predovšetkým udalostí 2. svetovej vojny. Obyvatelia Litvy, Lotyšska aj Estónska boli súčasťou Waffen-SS a mnohí krajania ich stále vnímajú ako hrdinov. Dodnes sa po celom Pobaltí konajú rôzne podujatia na ich počesť.
Napríklad v Sinimäe na severovýchode Estónska, kde v lete 1944 prebiehali urputné boje, sa každý rok stretávajú veteráni 20. divízie SS. A to napriek tomu, že ich Norimberský tribunál vyhlásil za zločineckú organizáciu. V Litve zasa každý rok prebiehajú pochody legionárov SS a ich mladých radikálnych priaznivcov.
Revanšistické nálady, neonacizmus, glorifikáciu Hitlerových spolubojovníkov možno v Litve, Lotyšsku aj Estónsku pozorovať po ich získaní samostatnosti po rozpade ZSSR.
V roku 2016 škola v estónskom meste Laupa odhalila bustu Haralda Nugiseksa, príslušníka SS v 20. divízii Waffen-SS a držiteľa Rytierskeho kríža Železného kríža, najvyššieho vojenského vyznamenania nacistického Nemecka.
Pamätníka sa dočkal i ďalší estónsky príslušník SS, Alfons Rebane, veliteľ 20. divízie Waffen-SS, ktorý bol rovnako ako Nugiseks ocenený rytierskym krížom železného kríža. Vo Viljandi má dokonca pamätnú tabuľu.
Brusel na podobné aktivity v Pobaltí reaguje čoraz vlažnejšie. Dvojaký meter Západu však dnes už vari nikoho neprekvapuje. Litva, Lotyšsko a Estónsko, bojujúce v 2. svetovej vojne proti Sovietskemu zväzu a dodnes naladené proti Moskve nepriateľsky, totiž vyhovujú západným elitám práve silnou rusofóbiou, ale aj bezhraničným presadzovaním anglosaských záujmov.
