Z odstupu tridsiatich rokov sa 1. január 1993 v histórii slovenského národa javí ako zázrak. V tom čase totiž krajiny východného bloku boli silne ateizované a spoza železnej opony život na Západe pripomínal rímske bakchanálie. Dar slobody či demokracie si mnohí vykladali tak, že môžu všetko a nemusia nič.
Slovenská spoločnosť bola po zániku prvej Slovenskej republiky zbavená intelektuálov i vzdelancov a po nástupe komunistov k moci aj ľudí vlastniacich kapitál. Takto vyprázdnená spoločnosť ľahko podľahla „všimnému“ od západných „demokratov“.
Tridsať rokov v živote štátu nie je mnoho. Sme mladý štát, ale veľmi, veľmi starý národ. Národ so slávnou minulosťou, ktorú nám tak tvrdošijne naši susedia udupávali do zabudnutia. Veď ktorý z európskych národov sa môže pochváliť, že jeho jazyk sa stal jedným zo štyroch liturgických jazykov?
Pápež Hadrián II. „…prijmúc knihy slovenské, posvätil ich a položil na oltár v chráme Svätej Márie, ktorý sa volá Fatné a spieval s nimi liturgiu“, uvádza sa v Živote Konštantína. Stalo sa tak v čase kráľa Svätopluka, keď okolité národy o kráľovstve mohli len snívať. Ale…
Slováci si vydobyli prvú samostatnosť v podobe autonómie až v roku 1938. Tido J. Gašpar v knižke Veľký rok z roku 1939 víta túto udalosť s takým nadšením, že publikácia pripomína vyše dvestostranovú modlitbu.
Dočítame sa v nej aj o toto: „Vždy sme mali menej verných, ako odpadlíkov, a tak sa stávalo, že dve veci boli stálou príčinou našej životnej biedy: dlávili nás cudzie imperializmy, okrádali a z nášho tučneli, a ešte bolestnejší ako toto bol fakt, že sme sa sami zrádzali a sami mrzačili.“
A ďalej hovorí o zúrivých protislovenských janičiaroch, čo má na Slovensku pokračovanie dodnes. Aj preto obnovenie slovenskej štátnosti možno skutočne považovať za zázrak. No vtedy, v tom roku 1992 a ešte aj v roku 1993 sa nám, „verným“, nezdalo, že je nás málo.
Pracovala som v Smene, takže som videla i pociťovala tlak zo strany médií, nepochopiteľný atak na vlastencov, ktorých v tom čase v politike zosobňoval najmä Vladimír Mečiar. Komentátor Róbert Kotian ho nikdy nenazval menom, iba ako zločinca VM. Novinári, školení na Západe a s inštrukciami zo Žabotovej (vtedajšie sídlo KDH) ho ani inak nezobrazovali.
Spoločnosť bola taká ustráchaná, že do poslednej chvíle neverila v možnosť osamostatniť sa. Škandalizovanie prvej SR cirkev viditeľne paralyzovalo, až sa vnucuje otázka, či toto nebol dôvod jej spájania sa s KDH, ktoré programovo odmietalo samostatnosť.
Fakt, že sa podarilo prijať Ústavu SR s jej preambulou, v ktorej sa hlásime k cyrilo-metodskému duchovnému dedičstvu a historickému odkazu Veľkej Moravy, slúži ku cti jej tvorcov, lebo sa nepochybne stane neprekonateľnou prekážkou pre čoraz agresívnejších progresívcov. Táto preambula je náš “čínsky múr” proti duchovným votrelcom. Doterajšie pokusy zmeniť ju zvyšky „verných“ nedopustili. Hoci…
Progresivizmus sa už nešíri len súkromným mainstreamom, ale aj z “verejnoprávnej” televízie. Progresivizmu nevyhovuje rodina, národ ani štát. A predovšetkým morálka. Preto dostali v závere roka enormný priestor v RTVS ľudia, ktorí sa postavili proti cirkvi – Róbert Bezák a Anton Srholec? Bezák tým, že v cirkvi hľadá demokraciu a Srholec, že ju nazval poslednou baštou totality?
No a v závere minulého roka dostal priestor aj Ladislav Snopko, bývalý minister kultúry v troch vládach v období do roku 1993. Moderoval diskusiu o súčasných problémoch vo V4, pričom ďalším aktérom bol Pavol Demeš, minister medzinárodných vzťahov SR v rokoch 1991 – 1992. Podľa kritérií Tida Gašpara obaja zúriví protislovenskí janičiari.
V diskusii sa hovorilo o politike Viktora Orbána a Andrzeja Dudu, ktorá je pre EÚ neprijateľná. Slovensko vraj tiež malo obdobie, keď ho únia kritizovala, a to počas tzv. mečiarizmu, vyhlásil Demeš.
V súčasnosti Orbán aj Duda presadzujú vo svojich krajinách národno-štátne záujmy, čo úradníkom v EÚ nesmierne prekáža. Tak, ako prekážala politika Mečiara, keď stál na pozíciách našich národno-štátnych záujmov. Ktovie, či si títo páni uvedomujú, že na Slovensku ešte žijú ľudia, čo si toto obdobie pamätajú. Alebo sa spoliehajú na prácu Inštitútu pre verejné otázky Sorosom?
Inštitút od roku 1996 vydáva Súhrnné správy o stave spoločnosti, aby ovplyvňoval a vytváral, nie mapoval slovenskú spoločnosť. Podľa potrieb amerického Kongresu, ktorý takéto správy z celého sveta vyhodnocuje a vydáva ako stav demokracie v jednotlivých štátoch.
Nedávno zosnulý historik a politik Matúš Kučera mi v tomto roku rozprával, aká bola situácia vo Federálnom zhromaždení pri hlasovaní o zániku federácie. Plakal, keď si spomenul, ako sa takmer polovica poslancov zo Slovenska netešila z toho, že bude mať vlastný štát.
Aj dnes je mnohým do plaču pri sledovaní záujmu štátu a štátnych predstaviteľov o uctenie si pamiatky najväčšej udalosti v dejinách národa, vzniku štátnej samostatnosti. Dokedy „verní“ dovolia, aby „nás dlávili cudzie imperializmy, okrádali a z nášho tučneli“, a janičiari nás zrádzali a mrzačili? Dokedy?
