Spolu s blížiacim sa termínom volieb znovu ožíva aj politická kampaň. V rámci nej si niektoré strany pomáhajú nielen novými heslami, ale aj oprašovaním starých naratívov.
Podobným prípadom je rok staré video, ktoré PS vytiahlo pred pár dňami, aby Slovači pripomenulo, že pred rokom 1919 v kontexte našej štátnosti existovalo iba vzduchoprázdno. Faktom však ostáva, že Československo zďaleka nie je jediným podstatným základom našej samostatnej republiky.
Kľúčovými postavami predmetného videa sú Zora Jaurová a Michal Šimečka. V oboch prípadoch ide o ľudí s konexiami na mediálne prostredie a dôležitých formálnych i obsahových lídrov strany. V úvode záznamu si kladú otázky, čo znamená byť Slovák, kto sme ako národ, na aké tradície nadväzujeme a aký je náš dejinný príbeh či miesto v Európe.
„Naša odpoveď je jasná. Nie sú to nijakí bájni starí Slováci či Slovieni. Zdrojom našej štátnosti je Československo,“ konštatuje duo v mene celej materskej strany. „Československo Masaryka a Štefánika. Československo demokratické, progresívne a európske,“ zaznieva ďalej.
Neskôr prichádza výpočet pozitívnych úspechov spoločného štátu. Spomína sa volebné právo pre ženy, Baťov priemysel, demokratické inštitúcie a „mimoriadne progresívne“ politiky v školách, podnikoch či úradoch.
Bez Československa by vraj neexistovalo ani Slovensko a údajne sme vďaka nemu „suverénnym štátom v EÚ“ a jeho odkaz nám pripomína, prečo ostať verný „progresívnym hodnotám“ (áno, pojem „progresívne“ sa v tejto výpovedi účelovo skloňuje v každej tretej vete).
Tento článok ale nevznikol preto, aby prvoplánovo útočil na oboch politikov a už vôbec nie na Československo, keďže ide o republiku s viacerými neodškriepiteľnými kladmi. Ale pre to, aby pripomenul, aké široká je problematika zdroja našej štátnosti.
V prvom rade, nemožno ignorovať infantilnú snahu zaútočiť na predkov Slovákov vetami typu, že ide o „bájnych Slovienov“. Áno, výraz Slovieni je nesprávny (správne je Sloveni). Ale jeho posmešné použitie nezmaže skutočnosť, že slovanskí predkovia Slovákov neboli bájni, ale reálne na našom území žili od 6. storočia.
A keď nič iné, už len tým tvorili jednu z nevyhnutných podmienok existencie dnešného štátu a útvarov predtým. V odbornej terminológii sa im hovorí personálny substrát, v laickej občania a obyvatelia. Takže áno, aj toto je zdroj dnešného Slovenska.
Po ďalšie, zdrojom štátnosti je v extrémne vysokej miere naša národná a kultúrna identita. Jazyk, ktorým hovoríme dodnes. Básne, ľudové pesničky, jedlá, kroje či tradície a zvyky vypestované pred stovkami rokov. A tiež naši dejatelia žijúci v období Uhorska. To všetko pod túto identitu spadá.
Mimochodom, niet pochýb o tom, že Masaryk mal veľkú časť života ku Slovákom kladný vzťah, no v roku 1921 v rozhovore pre časopis Le Petit Parisien sa o našom národe vyjadril aj ako o „výmysle maďarskej propagandy“, ktorý ani neexistuje. Považovať ho aj napriek tomu za otca našej štátnosti je – mierne povedané – veľmi nešťastné.
Bod štvrtý. Vytvárať paralelu medzi vtedajším progresivizmom a dnešným je šialené. Je rozdiel medzi chápaním pokroku ako zrovnoprávnenia ľudí na základe ich rasy a pohlavia či ako zabezpečovania sociálnych štandardov a medzi súčasným navrhovaním zriadenia „ministerstva pravdy“ či spochybňovaním existencie dvoch pohlaví, ako sme toho svedkami dnes.
Čisto hypoteticky, tunajší konzervatívci by sa v tamojšej spoločnosti ohľadne hodnotových otázok cítili ako doma, dokonca by ju ešte pomáhali do rozumnej miery liberalizovať. PS-károv by naopak staré mamy oblievali svätenou vodou.
Šimečka a Jaurová sa v tomto videu zachovali ako slabší odvar prepisovačov dejín. Izolovali pozornosť na jednu krátku etapu histórie Slovákov, ktorá im pasuje do „krámu“, a všetko ostatné vynechali.
Nejde však len o toto video, ale o problém deravej filozofie a historickej pamäte celej strany. A nie je to korektné. Už vôbec nie od ľudí, ktorí ostatných radi poučujú o kritickom myslení, potrebe zahodiť čiernobiely pohľad či o zložitosti okolitého sveta.
