Tatry ničí lykožrút vinou ochranárskej loby

Od veternej kalamity, ktorá zasiahla Vysoké Tatry ešte v roku 2004, sa u nás veľmi horlivo diskutuje o tom, či sa mal alebo nemal vyťažiť polámaný porast z území, ktoré sú v štvrtom a piatom stupni ochrany prírody.

Na pôde justície, ale aj médií prebiehal súboj medzi lesoochranárskymi združeniami na jednej strane a lesníkmi na druhej strane. Do tohto boja sa vnášali mnoho nepravdy a osočovania. Spomenutý spor sa týkal najmä Tichej a Kôprovej doliny, kde platia dva najvyššie stupne ochrany prírody.

Ochranárske združenia žiadali, aby bolo Štátnym lesom TANAP-u zakázané vykonávať akúkoľvek ťažobnú činnosť v týchto lokalitách s odôvodnením, že prírodu treba ponechať na samovývoj z dôvodu ochrany prirodzených lesných biotopov a ekosystémov. Tu však narážame na niekoľko protiargumentov, ktoré poskytli lesníci.

Po prvé: Na území Slovenska už neexistuje prirodzený les, až na niekoľko ostrovčekov, keďže s hospodárskym využívaním lesa sa u nás začalo už pred 400 rokmi a ekosystémy odvtedy už niekoľkokrát zmenili svoju podobu.

Ani najdlhšia tatranská dolina nebola vždy tichá. V minulosti tu vládol čulý hospodársky ruch, ozývali sa údery drevorubačských sekier, buchot čakanov a kladív baníkov či hľadačov pokladov, hlasy pasúcich sa oviec a dobytka.

Dolina dostala meno podľa Tichého potoka, ktorý ňou preteká na tatranské pomery až príliš pokojne a ticho. Ochranári napriek tomu tvrdili, že toto územie je prirodzeným ekosystémom bez zásahu človeka.

Po druhé: Lykožrút smrekový napáda poškodené dreviny, pri veľkom rozsahu kalamity však hrozí jeho premnoženie a začína poškodzovať aj zdravé stromy, čo vedie k nezastaviteľnému domino efektu. Takto napadnutý porast sa už prakticky nedá zachrániť.

Preventívnym riešením je odkôrnenie čo najväčšieho počtu spadnutého dreva a jeho následné odstránenie z porastu. To však nebolo lesníkom pre protesty ochranárov v spomínaných lokalitách úplne umožnené.

Po tretie: Samoobnova ekosystémov je prakticky nemožná. Obdobie, kým by sme sa dopracovali k zrelému porastu, by trvalo zhruba 200 až 300 rokov. Ako prvé by na miesta bývalého lesa naleteli invázne dreviny ako breza a topoľ, v ich tieni by sa neskôr uchytila borovica a ako posledná jedľa a smrek. Umelá obnova je podstatne rýchlejšia. Už o 60 rokov by bol na poškodených územiach fungujúci les.

Tu treba spomenúť zásadnú chybu, ktorá stojí za súčasnou slabou odolnosťou tatranského lesa. V tridsiatych rokoch 20. storočia sa na miestach, kde boli pasienky, začali vysádzať smrekové monokultúry, čo viedlo k slabej biodiverzite miestneho ekosystému. V lesnom hospodárstve nastala takzvaná smrekománia.

Lesníci sa poučili a v novom tatranskom lese by mal byť smrek v zastúpení len asi 60 percent. Biodiverzitu bude zabezpečovať prímes buka a jedle, čiže typická karpatská zmes. S touto novou filozofiou nie sú úplne stotožnení kúpeľníci, ktorí kritizujú, že na liečbu respiračných ťažkostí sa vyžaduje vyššie zastúpenie ihličnatých drevín.

Dnes, jedenásť rokov od veternej kalamity, neexistuje v Tatrách les ako sme ho poznali v minulosti. Územie zasiahnuté veternou smršťou bolo dlhé približne 50 a široké 5 kilometrov. Následná podkôrniková kalamita zasiahla podstatnú časť zdravého lesa, ktorý prežil nápor vetra. Náporu hmyzu však už neodolal.

Ak by sa neprekážalo lesníkom v práci, škody by boli podstatne nižšie a určite by sme dnes v Tatrách nemali kalamitu podkôrneho hmyzu takého obrovského rozsahu.

Najviac zarážajúci je však fakt, že nezvíťazil zdravý rozum, ale loby ochranárskych združení a argumenty o prírodnom samovývoji postavené na vode. Uverili sme krásnym rečiam o sile prírody, zatiaľ čo nám príroda umierala pod rukami…