Úvod Komentáre Zahraničnopolitická impotencia a provinčnosť “nových” lídrov

Zahraničnopolitická impotencia a provinčnosť “nových” lídrov

Foto: archív

Aktuálna kríza týkajúca sa diania v Iraku a napätia medzi USA a Iránom má, dá sa povedať, globálny dosah a zrejme bude nejaký čas prioritne zamestnávať žurnalistov a komentátorov po celom svete.

Avšak toto dianie nám nakoniec mohlo ukázať – a aj ukázalo – niečo o myšlienkovom nastavení slovenských politikov. V skratke môžeme konštatovať, že čo sa týka pomyselného súboja tzv. starých a nových politikov, väčší rozhľad a kompetenciu v rámci témy poskytli tí takzvane „starí“.

Samostatnú tlačovú besedu téme Iránu venoval politický „matador“, expremiér a súčasný predseda Smeru-SD Robert Fico. Vo svojej reakcii sa odvolal na medzinárodné právo a aj celkom konkrétne na kroky slovenskej zahraničnej politiky, ktorá sa jeho princípov snažila držať. Tak sa napríklad stalo, že Slovenská republika neuznala Kosovo, keďže tento štát rozhodne v súlade s medzinárodným právom nevznikol.

Fico poukázal aj na začiatok irackej vojny v réžii niekdajšieho amerického prezidenta Georgea W. Busha, kedy podľa neho taktiež prišlo k porušeniu medzinárodného práva (pripomeňme, že Smer vtedy vyslanie našich vojakov do Iraku nepodporil).

Jednoznačným porušením týchto právnych noriem bolo podľa Fica aj zabitie iránskeho generála Kásima Solejmáního, hoci zároveň uviedol, že v jeho prípade nemôžeme hovoriť o nijakom „neviniatku“. V rámci svojho stanoviska Fico ocenil aj postoj a prístup premiéra Petra Pellegriniho.

Ficova reakcia tak bola jednoznačná, čitateľná a expremiér si ju vedel aj dobre obhájiť – aj v kontexte zahraničnej politiky jeho bývalých vlád. Pravdaže, netreba zabúdať, že Slovensko sa nachádza v predvolebnej kampani a tak treba Ficove vyhlásenia posudzovať aj v tomto kontexte. V zásade je možné povedať, že Fico ponúkol svojmu tradičnému aj potenciálnemu voličovi pohľad, proti ktorému nemôže nič dôležité namietať.

Súčasťou Ficovho vyhlásenia však opäť bolo aj vymedzenie sa proti opozícii. Z úst opozičných politikov zazneli skôr len veľmi všeobecné a opatrné vyjadrenia. Predseda Za ľudí Andrej Kiska trebárs povedal, že sa majú ozvať svetoví politici, aby násilie ďalej neeskalovalo, a dodal, že rozhodnutie v tejto veci máme prijať po dohode s NATO.

Alojz Hlina z KDH zase povedal čosi o tom, že sme ako Slovensko súčasťou celku a že treba rešpektovať veliteľa z NATO. Reakcia lídra PS/Spolu Michala Trubana zase vyznela skôr ako vyrovnávanie si účtov v rámci domácej politiky, keď utrúsil, že netreba „bezhlavo vymýšľať sprostosti“, ako to robí predsedu SNS Andrej Danko.

Dankovej reakcii sa však nedá uprieť snaha o špecificky slovenské stanovisko k problému, keď líder národniarov apeloval predovšetkým na nepodceňovanie situácie, ktorá sa týka aj životov slovenských vojakov, ktoré môžu byť v ohrození.

Aj líder SaS Richard Sulík sa síce vymedzil proti Dankovi (ktorý podľa neho hovorí „kraviny“), ale aspoň nemal problém vyhlásiť, že slovenskí vojaci by sa z ohrozeného územia mali stiahnuť.

Z pohľadu slovenského národno-štátneho záujmu sa na dianie v Iraku pozrela Ľudová strana Naše Slovensko, ktorá odsúdila zabitie Solejmáního ako teroristický útok a dokonca spomenula potrebu neutrality Slovenska.

Ako ryba vo vode sa pri vyhláseniach o súčasnej zahraničnopolitickej situácii musel cítiť ľavicový intelektuál a aktuálne aj líder strany Socialisti.sk Eduard Chmelár, ktorý z dôvodu zabitia Solejmáního zvolal protest do Bratislavy.

Nezáujem tzv. demokratickej opozície o dianie v Iraku si všimol aj komentátor Postoja Martin Hanus, ktorý pripomenul niekdajšie debaty o americkej zahraničnej politike medzi SDKÚ a KDH, kým – podľa neho – „noví lídri sa svojou provinčnosťou ešte aj chvália“.

Téma napätia medzi USA a Iránom určite nebude pre slovenského voliča kľúčovou, nepochybne ho však zaujímajú aj reakcie politikov na takéto témy. Ilustrovať to môžeme aj na príklade populárnych statusov poslanca Ľuboša Blahu, ktorý znalosti o geopolitike zjavne považuje za podstatné pre svoju celkovú politickú orientáciu a aktivitu. Vyhranené názory na zahraničnopolitické dianie majú však predsa aj voliči liberálnej opozície – a tí sa teraz museli cítiť sklamaní.

A nakoniec – zďaleka tu predsa nejde len o to, ktorý politik si na téme „naženie“ najviac politických bodov, ale najmä o predstavu, ako by asi vyzerali praktické kroky slovenskej zahraničnej politiky, keby by ju mal na starosti trebárs nominant PS/Spolu či Za ľudí. Síce si to môžeme domyslieť, ale už neschopnosť straníckeho lídra jasne sa vyjadriť k takej zásadnej téme by ho vlastne mala diskvalifikovať z vrcholovej politiky.