V čase, keď sa slovo vlastenectvo škrtá aj z učebníc ako nežiaduci jav a slovenská domáca i zahraničná politika má črty vazalskej závislosti na politike iného mocnejšieho štátu, je pre čitateľa svetlou chvíľou keď sa mu dostane do rúk nová kniha, ktorá sa líši od tuctovej literatúry súčasných politických mysliteľov.
„Dnes pomaly, aby sa človek bál vyznávať vieru a hodnoty, ktoré nám tu zanechali naši dedovia a otcovia, aby sa bál vyjadriť lásku k svojej vlasti a národu, lebo dnes ho ktosi označkuje z pozície ‘politickej korektnosti’, z pozície jedinej správnej ideológie vraj ‘slušných ľudí’. Keď sa však človekdo toho zadíva hlbšie, tak zistí, že v tej ideológii nie je nič ani slušné ani ľudské.“
Toto sa píše v knihe, ktorú mám na mysli. Nesie názov 30 rokov s politikou – Spomienky a publicistika historika Antona Hrnka. Je dobré, že je napísaná, že zostane ako autentické svedectvo doby, v ktorej žije naša generácia.
Je dobré, že ju napísal historik bytostne slovenský a politik bytostne národný. Jedno i druhé, Slovensko a národ tu splýva a vyplýva z jeho publicistických statí, historických úvah a vystúpení na pôde Slovenskej národnej rady aj Národnej rady Slovenskej republiky.
Kniha na vyše tristo stranách je osobnou spomienkou na Gorbačovovu perestrojku, na revolúciu 1989, na udalosti keď sa z kabinetného vedca Hrnka stal politik a spoluzakladateľ oživenej Slovenskej národnej strany.
Podstatnú časť obsahu knihy však tvorí pohnutý zápas o suverenitu Slovenskej republiky, zápas o jej národnú ústavu proti zástancom tzv. trojedinej ústavy (federálnej, českej a slovenskej) v rámci federácie. Autor nás oboznamuje so zaujímavými detailmi politického života v poprevratovom období, na ktoré si už sotvakto spomenie.
Napríklad na Šurianske memorandum z 3. marca 1990 alebo na spor o novú reprezentačnú budovu na hradnom kopci, kde chceli mať predstavitelia Verejnosti proti násiliu Sorosovu stredoeurópsku univerzitu a nie sídlo Slovenskej národnej rady.
Rovnako zaujímavý a nanajvýš aktuálny je neskorší Hrnkov príspevok k výročiu prijatia Deklarácie o zvrchovanosti SR: „Slovenky, Slováci, nedajme sa znechutiť koryfejmi neoliberalizmu a stúpencami cudzích síl. Verme sebe, verme svojej budúcnosti a nedajme sa znechutiť.“
Kniha má viacero významových vrstiev spojených s udalosťami, poučnými do budúcnosti. Na záložke knihy sa píše: „Musíme dať jednoznačnú odpoveď na otázku, či sme tu od 15. storočia ako pozostatok husitských výbojov, ako tvrdili maďarská a časť českej historiografie, alebo sme potomkami Slovanov, ktorí sa na území dnešného Slovenska stali dominantnou zložkou už od konca 5. storočia.“
Kto z historikov doteraz napísal, okrem Antona Hrnka a dnes už legendárneho Matúša Kučeru, komplexnejšiu históriu národa aj autentické pamäti čias, keď sa po tzv. Nežnej revolúcii otáčalo koleso dejín v prospech Slovenska?
Neboli to notorickí obdivovatelia prezidenta Čiech a Moravy Václava Havla, ktorého Slováci v Bratislave obhádzali vajcami, ani historici Slovenskej akadémie vied, ktorí sa tešili pozornosti korporátnych médií a televíznych kanálov pre svoj zatuchnutý čechoslovakizmus.
Nemohol to byť z významných politikov tých čias, okrem Vladimíra Mečiara, Ivana Gašparoviča, Jozefa Prokeša, Antona Hrnka či Petra Weissa už skoro nikto, kto by mohol priložiť polienko pod súčasnú vatru zvrchovanosti s pokojným srdcom dobre vykonanej práce v prospech samostatnosti Slovenskej republiky.
Žiaľ, Slovensko malo vo svojej novodobej histórii vždy kopu záporných hrdinov, ktorí sa obdivovali v cudzích zrkadlách a ctili si viac neprajníkov národa a kolaborantov cudzích mocností ako vlastné vzory vlastenectva. Zostalo nám to ako škvrna v pamäti národa a túto škvrnu veľmi citlivo vnímame aj dnes, keď hľadíme do najvyšších priečok slovenskej vazalskej politiky.
Kniha Antona Hrnka je povzbudením, že aj v čase katastrofálnej sociálnej krízy sa stále oplatí bojovať o suverenitu Slovenska, suverenitu vlastnej zahraničnej politiky, o suverenitu vlastného myslenia, suverenitu práva a spravodlivosti pre všetkých.
