Vráťme sa k tohtotýždňovému rozhodnutiu Austrálie, ktorá nechce na svojom území americké rakety. Romantik za tým môže hľadať vlastenecké gesto austrálskej ministerky obrany Lindy Reynoldsovej, či premiéra Scota Morrisona. Realista vidí po rozhodnutí Austrálčanov najmä úsmevy na tvárach čínskych straníkov/politikov.
Svetové mocnosti si nervózne strážia svoje teritóriá všade na svete, ale v ázijsko-tichomorskom osobitne citlivo. A predovšetkým po tom, ako Američania potvrdili, že po nedávnom vypovedaní zmluvy s Ruskom o obmedzení rakiet stredného a krátkeho doletu si v tomto regióne začnú hľadať partnera na rozmiestnenie svojich rakiet.
A nepriamo varovali Japonsko, Južnú Kóreu i Austráliu, aby boli pri rokovaniach s USA opatrní, lebo… To len na margo kontextu rozhodnutia austrálskych politikov. Poďme však k nám.
Americké zbrane nechceme ani my na Slovensku. A tiež máme na to svoje dôvody. Založené na geopolitickej situácii, na základe našich skúseností s pobytom iných armád u nás. A prečo na seba upriamovať pozornosť tých, ktorých nechceme…
Národná koalícia častokrát kritizuje rozhodnutia politikov vládnych politikov. S rešpektom však prijala rozhodnutie v spore o prijatie či neprijatie 105 miliónov eur, ktoré nám USA ponúkali na modernizáciu vojenských letísk. V opačnom prípade by SNS chceli skončiť v koalícii.
Môžeme sa však spoľahnúť na tých, ktorí chcú vrátiť Slovensko „všetkým“ občanom, alebo tým, ktorí sa bezhlavo ženú oslepení liberálnou hmlou do rúk Bruselu, alebo Washingtonu? Ide o princíp. Cudzie vojská na Slovensku nechceme. A môžete si byť istí, že v prípade úspechu Národnej koalície sa tak nikdy nestane. Principiálne. Nikdy nijaká cudzia armáda!
(Autor je prvým podpredsedom Národnej koalície)