Ľudstvo odjakživa fascinujú prírodné javy. K tým najkrajším a najpôsobivejším nesporne patrí dúha. Pre niektoré národy predstavovala znamenie nádeje, iné ju vnímali ako symbol démonických síl.
Na jej vzniku sa podieľa lom, rozklad, odraz a interferencia svetla v množstve vodných kvapiek pri slnečných lúčoch. Svetlo sa totiž pri prechode do opticky hustejšieho prostredia – napríklad zo vzduchu do vody – láme.
To je aj princíp dúhy. Slnečné lúče vstupujúce do kvapky sa lámu, odrážajú sa na jej protiľahlej strane a vychádzajú z nej opäť smerom k Slnku pod ostrým uhlom. Svetlo sa pritom rozkladá na základné farby.
Každá z nich má iný index lomu, preto lúče vychádzajú z dažďových kvapiek v odlišných uhloch. Najmenej sa láme červené svetlo, najviac zase fialové, a tak sú tieto farby na krajoch dúhy.
Často možno pozorovať aj sekundárnu dúhu. Má opačné poradie farieb ako primárna, pretože vzniká ďalším odrazom, pri ktorom sa poradie farieb obracia. Je aj slabšia, keďže pri každom ďalšom odraze svetlo slabne.
A prečo je dúha oblúkovitá? Nevplýva na to ani tvar Zeme, ani Slnka, ale to, že kvapka vody je guľa. Slnečné lúče na ňu dopadajú vo všetkých rovinách, preto vnímame dúhu ako symetrický oblúk okolo osi, kam smeruje náš tieň vrhaný Slnkom.
