Gruzínsko dlhodobo sleduje prozápadný kurz. Aj keď však už roky pôsobí ako nádejný kandidát na vstup do Európskej únie a NATO, množstvo vnútorných problémov ho od tohto cieľa stále vzďaľuje. Brusel už dlhšie vyzýva Tbilisi nielen na reformy, ale aj na splnenie ďalších podmienok, ktoré sú záväzné pre všetky kandidátske krajiny.
Kaukazskej krajine sa však v tomto smere neveľmi darí. Kým Ukrajina a Moldavsko už získali štatút kandidátskych krajín, Gruzínsko k nim Európska komisia nezaradila a krajine opäť len len potvrdila „európsku perspektívu“.
Korektné vzťahy s Moskvou
Brusel totiž požaduje aj splnenie politických kritérií, nielen tých ekonomických. Gruzínska vláda však podľa kritikov koná „v rozpore s európskymi hodnotami“. Dlhodobo jej vyčítajú predovšetkým nežičlivý postoj k opozícii.
V krajine je okrem toho veľa útokov na novinárov a nedostatočná sloboda médií, keďže množstvo médií je prepojených na vysokopostavených politikov. Súd s riaditeľom jednej z televízií Nikom Gvaramiom označil Washington dokonca za politicky motivovaný.
Nevôľu Západu vyvolalo aj to, keď Gruzínsko odmietlo zaviesť protiruské sankcie.
Premiér Irakli Garibašvili vtedy argumentoval pragmatickým prístupom: na prvom mieste je totiž pre neho „jeho vlastná krajina“. Ukrajina bleskovo zareagovala – Volodymyr Zelenskyj označil tento postoj za nemorálny. Kyjev dokonca neskôr Gruzínsko obvinil, že umožňuje Rusku pašovať tovar cez svoje územie, čím mu pomáha obchádzať sankcie.
Negatívom sú aj početné politické nepokoje v krajine. Napätie medzi vládnucou stranou Gruzínsky sen a opozíciou nepoľavuje. Už od volieb v roku 2020 je politická scéna paralyzovaná a spoločnosť rozdelená na dva tábory. Opozícia totiž voľby vyhlásila za zmanipulované a rozhodla sa bojkotovať parlament.
Cieľom malo byť vyhlásenie nových parlamentných volieb. Gruzínsky sen síce uzatvoril s opozíciou dohodu, situáciu to však nevyriešilo. V krajine okrem toho nepoľavujú opozičné protesty. Zväčša ide o vyjadrenie protiruských nálad alebo o vypísanie nových volieb, v súčasnosti však protestujú predovšetkým občania, ktorí sú presvedčení, že vláda neurobila dosť pre vstup do EÚ.
Ďalším problémom je pre EÚ výsledok prezidentských volieb, v ktorých zvíťazila kandidátka podporovaná najbohatším Gruzíncom Bidzinom Ivanišvilim. Z mimovládnych organizácií sa ozývajú hlasy, že celú gruzínsku politiku riadi z pozadia práve Ivanišvili.
Ten sa už síce dávnejšie stiahol z aktívnej politiky, stále mu však patrí vládnuci Gruzínsky sen. Súčasná vláda sa pritom snaží byť zadobre aj s Východom, aj so Západom. Bruselu a Washingtonu podľa všetkého nevoňajú práve korektné vzťahy s Moskvou.
Odklon od euroatlantického kurzu
Krajina podpísala asociačnú dohodu s úniou už v roku 2014 a o členstvo v EÚ oficiálne požiadala v marci 2022. Desať gruzínskych mimovládnych organizácií však vydalo 31. augusta 2021 spoločné vyhlásenie, kde upozornili na odklon Gruzínska od euroatlantického kurzu.
„Zrušenie dohody Gruzínskeho sna s opozíciou naznačuje, že vládnuca strana odmieta plniť svoje záväzky voči Európskej únii vrátane reformy súdnictva, čo výrazne podkopáva demokratický vývoj krajiny a medzinárodnú reputáciu a predstavuje vážnu hrozbu pre euroatlantickú integráciu,“ uvádza sa vo vyhlásení.
Podľa všetkého teda možno očakávať, že keď sa bude opätovne posudzovať kandidatúra do EÚ, výsledok nebude pre Tbilisi priaznivý. Situácia sa nevyvíja pozitívne ani z hľadiska vstupu do NATO. Na samite Severoatlantickej aliancie v Bukurešti v roku 2008 síce padlo rozhodnutie, že sa Gruzínsko stane jeho členom, zatiaľ však nič nenasvedčuje tomu, že by nastal nejaký progres. Otázne je, čo Tbilisi od vstupu do týchto štruktúr očakáva.
Vstup do NATO by nemusel znamenať väčšiu bezpečnosť krajiny, naopak, mohol by zvýšiť napätie v oblasti a riziko vzniku ďalších konfliktov.
Kaukazská krajina pritom predstavuje vhodný priestor na posilnenie pozície NATO. Západ má záujem o to, aby bývalé krajiny ZSSR neboli pod ruským vplyvom. Záujem Washingtonu môže predstavovať aj prístav Anaklia, ležiaci neďaleko Abcházska, kde sa nachádzajú ruské vojenské základne. Okrem toho ide o strategické miesto, odkiaľ je možné ovládať strednú Áziu.
Tbilisi možno neprestáva dúfať, že by mu aliancia pomohla vrátiť Abcházsko a Južné Osetsko, je to však len klamlivá ilúzia. Gruzínsko sa môže len dostať do ešte väčšej závislosti od USA, a to nielen vojenskej, ale aj ekonomickej.
Záujem Kyjeva aj Washingtonu
Gruzínsko nebojuje len s vnútornými problémami. Poslanec ukrajinského parlamentu z vládnej strany Sluha ľudu Fedir Venislavskij krajinu vyzval, aby „oslobodila Abcházsko a Južné Osetsko“. Podľa neho treba využiť vhodné podmienky na takýto krok, keďže sa Rusko teraz zameriava na Ukrajinu.
Aj napriek tomu, že predseda Gruzínskeho sna Irakli Kobachidze podozrieva Kyjev, že sa snaží Gruzínsko vtiahnuť do konfliktu a otvoriť tak druhý front proti Moskve. Vláda však aj tak zvažuje vyhlásenie referenda, ktoré by ukázalo, či má obyvateľstvo záujem o vojnu s Ruskom. Kobachidze dúfa, že zvíťazí zdravý rozum a Gruzínci sa vyslovia za zachovanie mieru.
Opozícia pritom vládu kritizuje, že sa málo angažuje v rusko-ukrajinskom konflikte, predovšetkým však za to, že nezavádza sankcie proti Rusku.
O výbušný kaukazský región sa aktívne zaujíma aj Washington. Keď sa nedávno rozpútal konflikt medzi Arménskom a Azerbajdžanom, Nancy Pelosiová sa hneď vybrala na návštevu Arménska, pričom nezabudla zdôrazniť, že Spojené štáty majú záujem na stabilite a bezpečnosti kaukazského regiónu.
Zabudla dodať, že zhruba tak, ako im ide o stabilitu a bezpečnosť Taiwanu, kam nedávno Pelosiová tiež zavítala, čo malo za následok zvýšenie napätia vo vzťahoch Číny nielen so samotným Taiwanom, ale aj s USA. Preto by nebolo až také prekvapujúce, keby onedlho začala situácia eskalovať aj na Kaukaze.
A aký majú postoj k vstupu do EÚ a NATO samotní Gruzínci? To nie je v otázke integrácie jednotné. V krajine existujú dva hlavné radikálne trendy: západniari a tradicionalisti. Jedni odmietajú všetko sovietske aj ruské, druhí by sa najradšej vrátili k spoločenskému zriadeniu zo 70. až 80. rokov.
Hoci sa Západ s prijatím Gruzínska do svojich štruktúr neponáhľa, zmenu vlády na prozápadnú a protiruskú by jednoznačne privíta. Gruzínsku by to však prinieslo úplnú stratu suverenity a stal by sa z neho len ďalší satelit Washingtonu.
