Historik a publicista Anton Hrnko vo svojom komentári na portáli napalete.sk s názvom „Jubileum sa skončilo, zabudnite“ pochválil prejav predsedu parlamentu Borisa Kollára na nedávnom galakoncerte pri príležitosti 30. výročia vzniku Slovenskej republiky.
Okrem iného v ňom odznelo, že z približne pätnástich radikálnych štátoprávnych zmien v našom priestore od roku 1848 bol vznik Slovenskej republiky 1. januára 1993 zmenou s najväčšou legitimitou. A všetky tie zmeny vymenoval.
A ešte dodal: „Ak sa pozrieme na tieto štátoprávne zmeny z čisto formálneho práva, tak ústavný zákon 542/1992 Zb., ktorým zanikla česko-slovenská federácia, patril k najčistejším štátoprávnym riešením problémov na našom území.
A ak sa pozrieme, ktoré zmeny boli z legislatívnej stránky najmenej čisté a nemali nijakú legislatívnu oporu, bolo to vyhlásenie Česko-Slovenska v roku 1918 a obnovenie ‘Československa’ v roku 1945.“
Chcel by som na Hrnkov komentár nadviazať a dať na správnu mieru používanie pojmu „vojnový štát“. Predpokladám, že tento viac-menej hanlivý prívlastok je vhodný pre taký štát, ktorý vznikne počas vojny.
Ak sa tento prívlastok často používa v súvislosti so „Slovenským štátom“, ktorý s týmto menom vznikol vyhlásením vtedajšieho Slovenského snemu 14. marca 1939 (od prijatia ústavy 21. júla 1939 „Slovenská republika“), pričom 2. svetová vojna sa začala až 1. septembra 1939 a na Slovensko de facto vkročila až po 29. auguste 1944, je to evidentne nelogické a zavádzajúce.
Na druhej strane obidva česko-slovenské/československé štáty vznikli počas vojen. Česko-Slovensko vzniklo 28. októbra 1918, teda v čase vojny, pretože 1. svetová vojna sa skončila až 11. novembra 1918. A „Československo“ bolo defacto obnovené v Košiciach 4. apríla 1945, teda tiež v čase vojny, keďže 2. svetová vojna sa skončila až 8./9. mája 1945.
Teda ak sa už niekto rozhodne používať epiteton „vojnový štát“, mal by ho používať správne. Vojnovými štátmi bolo vlastne Česko-Slovensko i Československo. Názov štátu Česko-Slovensko sa používal do prijatia ústavy 29. februára 1929. V tejto ústave sa nenachádza slovo „Slovensko“ či „slovenský“, iba „Československo“ a „československý“.
A potom v čase, keď bol predsedom vlády a zároveň ministrom zahraničných vecí Edvard Beneš (od 26. septembra 1921 do 7. októbra 1922), vyšiel vo „Věstníku ministerstva vnitra Republiky československé“ obežník číslo 45,731-1 z 10. júna 1922 a ten „znaménko“ zakázal.
„Oficielní označování Československa: Výraz Československo a všechna od toho odvozena slova ve všech jazycích jest jedno slovo a jest proto naprosto nepřípustno vkládati mezi části tohto slova rozdělovací znaménko (Tchéco-Slovaque),“ píše sa v dokumente. Názov Česko-Slovensko nanovo zaviedol až ústavný zákon o slovenskej autonómii z 22. novembra 1938 a používal sa do 14./15. marca 1939.
V roku 1990, keď sa o vrátenie „znaménka“ (spojovníka, nesprávne pomlčky) usilovali Slováci, Česi argumentovali tým, že „česká gramatika to nepripúšťa“. Žeby sa po roku 1938/1939 zmenila? Nie, nezmenila sa, a nezmenil sa ani masarykovsko-benešovský postoj Čechov k Slovákom.
