Hoci je Európska únia oficiálne založená na myšlienke jednoty v rozmanitosti, špecifiká členských krajín zaujímajú Brusel čoraz menej. Najmä v posledných rokoch smeruje k čoraz väčšiemu centralizmu a samostatnosť jednotlivých štátov sa v mene boja za takzvané spoločné hodnoty postupne okliešťuje.
Vyšehradská štvorka donedávna vystupovala v EÚ ako pomerne silná názorová opozícia. Po posledných parlamentných voľbách u nás a v susednom Česku však už rebelmi zostávajú len Maďarsko a Poľsko. Kým Budapešť vyvažuje členstvo v únii pomerne intenzívnou spoluprácou s Moskvou, Varšava si vybrala inú cestu – namiesto Bruselu sa orientuje viac na Washington.
Nezhody s Bruselom
Napätie medzi Bruselom a Varšavou sa zintenzívňuje už dlhší čas. Poľsko má od vstupu do Európskej únie v roku 2004 na svojom konte už niekoľko sporov s Bruselom. Do problémov sa dostalo napríklad po tom, keď kategoricky odmietlo pozastaviť ťažbu v hnedouhoľnej bani Turów pri česko-poľských hraniciach.
O jej pozastavenie žiadalo susedné Česko, pričom sa odvolávalo na negatívny vplyv na životné prostredie. Celý spor skončil dokonca na Súdnom dvore EÚ, ktorý nariadil okamžite skončiť ťažbu, čo však Poľsko nerešpektovalo. Súd mu preto nariadil platiť denné penále Európskej komisii vo výške 500-tisíc eur.
Mateusz Morawiecki označil rozhodnutie súdu za neprimerané a nezlučiteľné s princípmi EÚ, keďže fungovanie mnohých poľských „domovov, škôl, nemocníc a podnikov závisí od stabilnej činnosti bane Turów“.
Poľsko jednoducho neustúpilo a ministerstvo životného prostredia bez ohľadu na námietky Bruselu predĺžilo bani povolenie na ťažbu až do roku 2044. Spor sa nakoniec skončil tým, že Česko žalobu stiahlo, za čo od Varšavy dostalo odškodné vo výške 45 miliónov eur.
Ďalším kameňom úrazu je konzervatívny prístup Varšavy k problematike umelého prerušenia tehotenstva či ku komunite LGBTI. Pomerne veľký rozruch na Západe spôsobilo, keď sa francúzsky minister pre európske záležitosti Clément Beaune nedostal do jednej zo „zón bez LGBTI“. Za takéto zóny sa v tradične katolíckej krajine vyhlásilo v tom čase už vyše sto samospráv.
Hoci ich vznik je viac-menej symbolický a nie sú v nich zavedené nijaké opatrenia diskriminujúce homosexuálov, v únii tento krok vyvolal obavy. Ministrovi pritom samospráva podľa vlastného vyjadrenia vstup nepovolila len z toho dôvodu, že by mohol byť nepriaznivo vnímaný „vzhľadom na epidemickú situáciu“.
Najväčšie nezhody však v posledných rokoch spôsobila poľská reforma súdneho systému, predovšetkým zavedenie rôznej vekovej hranice na odchod do dôchodku pri sudkyniach (60 rokov) a sudcoch (65 rokov), čo odporuje rovnosti pohlaví v zamestnaní, presadzovanej v EÚ.
Európska komisia vníma ako problém aj to, že o predlžovaní mandátov sudcov v dôchodkovom veku rozhoduje minister spravodlivosti. Spor viedol až k pozastaveniu vyplácania prostriedkov z fondu obnovy.
Časovaná bomba
Nejde o nijakú malú sumu: Poľsko má nárok čerpať z fondu celkovo 35,4 miliardy eur, z toho takmer 24 miliárd tvoria granty a 11,5 miliardy by malo dostať vo forme úverov. Zarážajúce je, že Brusel spočiatku poľský plán obnovy schválil.
Vzápätí sa však do toho zaangažovala podpredsedníčka EK Věra Jourová, komisárka EÚ pre hodnoty a transparentnosť, ktorá bola kategoricky proti poskytnutiu prostriedkov. V hre je okrem toho aj odobratie hlasovacích práv, čím sa Brusel takisto istý čas vyhrážal Varšave.
Poľský premiér na margo celého tohto sporu vyhlásil, že sa jeho krajina nenechá vydierať.
Poľsko celú situáciu s fondom obnovy vníma tak, že ich Brusel jednoducho okradol, z čoho viní predovšetkým Ursulu von der Leyenovú a Nemecko ako jej materskú krajinu. Poľský minister spravodlivosti Zbigniew Ziobro označil nemeckých politikov a predstaviteľov únie za cynických a odhodlaných na všetko.
Spor o súdnu reformu však má ešte ďalšiu dohru: Morawiecki vyzval ústavný súd, aby rozhodol, ktorá legislatíva má prednosť – poľská alebo bruselská. A ten v októbri 2021 vydal jednoznačné stanovisko: poľská ústava je v niektorých oblastiach nadradená legislatíve EÚ.
Poľsko našlo s Bruselom spoločnú reč iba pri pomoci ukrajinským utečencom a prijímaním sankcií proti Rusku, s ktorým má oddávna napäté vzťahy. A doslova časovanou bombou konfliktu medzi Varšavou a Bruselom môže byť zamýšľané zrušenie práva veta členských štátov únie.
Presahuje to napríklad nemecký spolkový kancelár Olaf Scholz, podľa neho to prispeje k väčšej jednote a geopolitickosti únie. EÚ si podľa Scholza totiž nemôže dovoliť, aby jednotlivé členské krajiny využívali právo veta napríklad v zahraničnej politike.
Pre Smer-SD je to „neprekročiteľná červená čiara“, ako sa vyjadril Robert Fico. Podľa neho robí právo veta úniu „silnejšou, lebo núti hľadať všetky členské štáty dobré kompromisy, zohľadňujúce tak záujmy celku, ako aj štátov“. Obáva sa, že tým utrpí predovšetkým suverenita jednotlivých štátov a ich národné záujmy.
Presadzovanie vlastnej politiky
Poľsko sa svojej suverenity len tak ľahko nevzdá. Keďže zatiaľ neustúpilo ani v jednom zo sporov s Bruselom, dá sa predpokladať, že aj naďalej bude presadzovať vlastnú politiku, a to bez ohľadu na dôsledky, ktoré by mohli prísť zo štruktúr EÚ.
Poľskí politici už pri sporoch o súdnej reforme vyhlasovali, že budú vetovať akékoľvek európske iniciatívy. Európsku komisiu vraj zažalujú za stopnutie prostriedkov z fondu obnovy a budú sa dokonca dožadovať demisie jej predsedníčky Ursuly von der Leyenovej.
Vylúčené nie je ani to, že by sme sa raz mohli dočkať „polexitu“.
Prostriedky z fondu obnovy sú v nedohľadne, eurofondy sú tiež časovo obmedzené. Ak direktívny prístup Bruselu, množstvo jeho nariadení, obmedzení a strata suverenity nebudú vykompenzované akýmikoľvek výhodami, hoci aj len finančnými, členstvo v únii pre Varšavu podľa všetkého nebude mať veľký zmysel.
Zdá sa, že sa Poľsko pripravuje na všetky možné scenáre. Krátko po vypuknutí rusko-ukrajinského konfliktu prinieslo viacero webov informáciu, že Poľsko má podľa všetkého záujem o časti Ukrajiny. Začalo sa špekulovať o vytvorení „konfederácie a voľnozväzkového spoločného štátu“ s Ukrajinou, či dokonca o plánoch na „obnovu Veľkopoľska“.
K podobným špekuláciám prispievajú aj chýry o tom, že Poľsko vo veľkom skupuje pôdu na Ukrajine. V každom prípade má veľké plány a darí sa mu aj po ekonomickej stránke. Eurofondy dokázalo majstrovsky využiť na naštartovanie hospodárstva, čo vyvolalo v krajine doslova ekonomický boom a urobilo z nej „Čínu Európy“.
Tanky, húfnice aj stíhačky
Kým sa však Varšava na jednej strane odpútava od Bruselu, na druhej strane posilňuje svoje väzby na Washington, predovšetkým vo vojenskej oblasti. Nie tak dávno intenzívne lobovala za čo najväčšiu prítomnosť vojsk NATO v krajine. Dnes ich je tam približne desaťtisíc.
V obrannej oblasti má však oveľa ambicióznejšie plány. Plánuje disponovať až 300-tisícovou armádou. Takému vojsku by spomedzi členov Severoatlantickej aliancie momentálne mohli konkurovať len Spojené štáty a Turecko. Ak by sa Poľsku podarilo splniť tieto smelé plány, stala by sa z neho vojenská veľmoc Európy.
Nejde pritom len o rozširovanie armády, ale aj o nebývalé masívne vyzbrojovanie. Varšava svoje militaristické ambície maskuje odvolávaním sa na konflikt na Ukrajine a na potrebu brániť sa prípadnému útoku Ruska. Zbrane nakupuje nielen od USA, ale najnovšie aj od Južnej Kórey.
Armáde by malo od juhokórejskej spoločnosti Korea Aerospace Industries postupne pribudnúť 48 stíhacích lietadiel typu FA-50, 180 tankov typu K2 Black Panther, 800 tankov špeciálnej verzie K2PL a 48 samohybných húfnic K9. Plánuje kúpiť aj 500 raketometov HIMARS.
Ďalej pôjde o 32 viacúčelových talianskych vojenských vrtuľníkov AW149 za 1,75 miliardy eur, 366 amerických tankov typu Abrams a európske raketové systémy zem – vzduch a 32 stíhacích lietadiel F-35. V súčasnosti vlastní zhruba 50 stíhačiek F-16.
Varšava plánuje zvýšiť aj podiel HPD, ktorý vynakladá na obranný rozpočet. Donedávna išlo o 2,2 percenta HDP, pričom vláda plánovala postupné zvyšovanie na 2,3 percenta v roku 2023 a na 2,5 percenta v roku 2024. Podľa portálu Euractiv však Poľsko už teraz vynakladá na obranu 2,4 percenta HDP.
V budúcom roku sa vláda plánuje dostať na tri percentá, cieľom je však až päť percent HDP. Mimochodom, samotné Spojené štáty vynakladajú na zbrojenie 3,5 percenta HDP.
Intenzívne vyzbrojovanie a rozširovanie armády by samo osebe nevzbudzovalo veľkú pozornosť, najmä v kontexte prebiehajúceho konfliktu na Ukrajine. V kombinácii s dobrou ekonomickou základňou a potenciálne rastúcou samostatnosťou to však vyvoláva otázky, aké ciele Varšava v skutočnosti sleduje.
Americký politický analytik George Friedman už pred vyše desaťročím predpovedal, že by sa Poľsko mohlo stať novou európskou mocnosťou. Vyzerá to tak, že Varšava na tom dlhodobo a usilovne pracuje a podľa súčasných krokov vedenia krajiny by sa Friedmanove vízie mohli už onedlho stať skutočnosťou.
