V januári uplynulo 22 rokov od vytvorenia „Strediska na vyrovnanie pracovnoprávnych vzťahov“ v Slovenskej televízii. To bolo v roku 1999 zriadené novým vedením verejnoprávneho média po nástupe Dzurindovej vlády na 28. poschodí výškovej budovy STV v bratislavskej Mlynskej doline s cieľom izolovať redaktorov spravodajstva a ďalších zamestancov STV názorovo nepohodlných novej politickej moci.

Ich previnením bolo to, že v televízii pôsobili za bývalej vlády a nevysielali v štýle TV Markíza a ďalších médií, ktoré otvorene bojovali proti dovtedajšej demokraticky zvolenej vládnej moci. Do plánovanej politickej zmeny na Slovensku v roku 1998 investoval americký miliradár George Soros 20 miliónov dolárov, pričom značná časť z tejto sumy sa ušla aj spomenutým médiám.

Mnohí spomenuté stredisko pre paralely s metódami nacistov nazývali koncentračným táborom. V nevykurovaných priestoroch bývalej kaviarne takto držali vlastných zamestnancov niekoľko mesiacov s cieľom zabrániť im vykonávať svoju prácu, izolovať ich od ostatných kolegov a znechutiť ich, aby sami podali výpovede.

Proti bezprecedentnému internovaniu novinárov protestoval aj Výbor na ochranu novinárov so sídlom v New Yorku a ďalšie medzinárodné organizácie. Vedenie STV napriek tomu v amorálnom a ľudsky ponižujúcom postupe proti vlastným zamestnancom pokračovalo.

Segregácia po príchode nového riaditeľa
“Pozhasínaný televízny mrakodrap v Mlynskej doline pomaly zahaľovala tma novembrového večera. Svietili len okná na treťom a šiestom poschodí. Zatiaľ čo sa vo svojej novej kancelárii udomácňoval čerstvý ústredný riaditeľ, na redakčnej chodbe sa zhromaždili redaktori spravodajstva a vzrušene medzi sebou diskutovali.

‘Visí to dolu vo videotéke. Aj v strižniach a v UTD-čku,’  prináša od rána očakávanú ‘jóbovku’ Andrea. Je tam pätnásť mien. Máme zákaz vstupu na všetky televízne pracoviská a nesmieme preberať nijaké videokazety.

Boli sme pripravení na všeličo, ale toto bola silná káva. Nečakali sme primitívnu segregáciu na úrovni stredoveku, akoby sme mali lepru. Počiatočný údiv vzápätí vystriedalo pobúrenie Človek by chcel vstúpiť pred kameru a oznámiť túto nehoráznosť divákom. V tej chvíli však prichádza uvedomenie si bezmocnosti.

Vysielaciu smenu, štúdiá a ópečko strážia tí ‘ich’ televíziu už majú v rukách ,demokrati’. Odteraz sa z éteru budú šíriť klamstvá, nenávisť a tupá propaganda v štýle ‘Zachráňte Markízu!’. Až teraz v skutočnosti začne to, z čoho demagogicky obviňovali nás.

Nevdojak mi prichádzajú na um spomienky bývalej moderátorky štúdia Československého rozhlasu v Banskej Bystrici, ktorá v auguste 1968 vysielala až do chvíle, kým budovu rozhlasu neobkľúčili tanky a priamo do štúdia nevtrhli vojaci Varšavskej zmluvy so samopalmi.

‘Demokrati’ si o tridsať rokov neskôr zvolili mierumilovnejšie metódy, ale efekt bol v konečnom dôsledku rovnaký: umlčali nás pár minút po svojom príchode. Ako odsúdenci na smrť sme čakali, čo s nami urobia“.

Takto si v rukopise zatiaľ nevydanej knihy s názvom Deratizácia spomína na situáciu v Hlavnej redakcii spravodajstva Slovenskej televízie bezprostredne po zvolení nového ústredného riaditeľa Milana Materáka v novembri 1998 vtedajší redaktor a komentátor spravodajstva STV Pavel Kapusta.

Výšková budova Slovenskej televízie v bratislavskej Mlynskej doline. Na najvyššom poschodí zriadilo vedenie televízie v roku 1999 „koncentračný tábor“ pre nepohodlných zamestnancov. (Foto: archív)

Deratizácia v réžii krýs
Práve pojem „deratizácia“ (do verejného slovníka ho zaviedli jej aktéri) sa krátko predtým stal synonymom likvidácie politickej garnitúry z čias tretej Mečiarovej vlády a všetkého, čo s ňou malo niečo spoločné.

Aj redaktorov a ďalších zamestnancov verejnoprávnej televízie, ktorí si „dovolili“ prejaviť odlišné politické postoje ako nastupujúca moc. Tých, čo sa odvážili divákov informovať inak, ako bolo v súlade s doktrínou totálneho vymývania mozgov na spôsob predvolebného spravodajstva Markízy či Rádia Twist – paradoxne vydávaných za objektívne médiá.

Povolebná deratizácia v réžii Dzurindovej vlády predstavovala výrazné obmedzenie mediálnej plurality a koniec suverénnej slovenskej cesty. Hoci deratizácia býva namierená proti hlodavcom, práve dzurindovskí deratizátori vrátane nového vedenia STV pripomínali vyhladované krysy, ktoré sa už nevedia dočkať, ako sa svojim obetiam zahryznú do šije. A keď tá chvíľa prišla, patrične si ju vychutnali.

Ešte v auguste 1998 uzrel svetlo sveta sedemstranový dokument „Návrh základnej stratégie návratu verejnoprávneho charakteru Slovenskej televízie a chronológie okamžitých krokov v STV po parlamentných voľbách“.

Jej autormi boli Ľubomír Fifík, Ľuboš Jariabka, Miroslav Končok a Ladislav Bariak, reprezentujúci Úniu slovenských televíznych tvorcov a Odbory audiovizuálnych tvorcov. Išlo o stavovské organizácie, ktorých vedenia sa však vo vidine prudkého kariérneho vzostupu po voľbách spreneverili svojmu poslaniu a bezostyšne spolupracovali s vtedajšou opozíciou.

Nebolo náhodné, že zverejnenie dokumentu načasovali tesne pred voľbami. Politické pohnútky jeho vypracovania (nie profesionálne, ako by sa od stavovských združení očakávalo) prezrádzajú úvodné slová.

„Nazdávame sa, že ak strany opozície dostatočne rýchlo nepripravia konkrétny harmonogram krokov pre radikálnu zmenu vo vedení STV, je súčasné vedenie a obsadenie STV schopné po prípadnom víťazstve opozície v parlamentných voľbách mobilizovať potenciál HZDS na zvrátenie politickej situácie v SR (napríklad spochybňovaním legitimity a spôsobilosti parlamentu a vlády a vytváraním podmienok na predčasné voľby),” písalo sa v dokumente.

Ďalej sa v materiáli uvádzala potreba riešenia údajných anomálií v Slovenskej televízii a „návrate k jej verejnoprávnemu charakteru“, ktorý mal mať tri etapy: deratizáciu (3 – 6 mesiacov), revitalizáciu (3 – 6 mesiacov) a transformáciu (2 – 4 roky).

Pochybnú odbornú úroveň dokumentu ilustruje okrem iného zámer bezprostredne po parlamentných voľbách vyhlásiť stav reorganizácie STV (tzv. nulový variant) a poveriť parlamentného splnomocnenca výkonom jeho realizácie, ktorý mal v praxi znamenať zrušenie pracovných zmlúv so všetkými zamestnancami televízie.

Prázdne priestory bývalej kaviarne Kamera na 28. poschodí budovy STV. Tu boli internovaní a strážení SBS službou redaktori spravodajstva a ďalší zamestnanci verejnoprávnej televízie. (Foto: archív)

Normalizácia a izolácia
Na predpokladané budovanie novej STV na „zelenej lúke“ však nakoniec nový Materákov manažment nenašiel odvahu. Prílišný dôraz na politické súvislosti plánovaných povolebných zmien prezrádzal, o čo predovšetkým išlo autorom návrhu stratégie.

Skutočné zámery deratizátorov nezamaskovalo ani neustále opakovanie lži, že STV „stratila verejnoprávnosť“. Jeho autori správne predpokladali, že politicky servilné tézy (v podstate návody na mocenské ovládnutie jedného z najvplyvnejších médií v SR) môžu byť pre nich vstupenkou na obsadenie vysokých funkcií v budúcom manažmente STV, prípadne iných lukratívnych postov.

Dokument sa objavil na stoloch straníckych centrál SDK, SDĽ, SMK i SOP a dvom najhorlivejším deratizátorom v krátkom čase priniesol profit: Jariabka sa krátko po voľbách stal obchodno-organizačným riaditeľom STV, Fifík zasa mediálnym poradcom ministra kultúry Milana Kňažka.

V čase, keď sa stal verejne známym spomínaný návrh stratégie, v týždenníku Domino fórum sa objavil článok publicistu Petra Schutza, v ktorom nezávisle od deratizačnej štvorice vyzýval na „odvšivenie STV“.

Už na druhý deň sa vraj začalo po televíznych chodbách a výťahoch špásovať, že budúcim ústredným riaditeľom STV bude odvšivovací prípravok Orthosan. V polovici novembra Orthosan skutočne prišiel – volal sa Milan Materák. Bývalý šéf okruhu Devín verejnoprávneho rozhlasu sa do riaditeľského kresla STV dostal tak trochu náhodou.

Podľa vlastných slov mal pôvodne záujem o kreslo ústredného riaditeľa Slovenského rozhlasu. S týmto zámerom sa vraj nakontaktoval na isté osoby z veľkej politiky. Jaroslav Rezník ml. sa však vďaka podpore SDĽ nečakane udržal vo funkcii.

Materák zostal v hre ako možný kompromis medzi rozhádanými koaličnými stranami, z ktorých si každá presadzovala vlastného kandidáta. Koaličná väčšina NR SR ho nakoniec 19. novembra 1998 zvolila za ústredného riaditeľa STV – pár hodín po tom, ako o tom rozhodla koaličná rada.

Damoklov meč politického revanšu
Deratizácia začala už niekoľko minút po zvolení nového riaditeľa. V Novinách STV bolo zakázané odvysielanie šotu z rokovania NR SR, v ktorom parlamentná spravodajkyňa dala priestor aj názorom opozičných poslancov kritizujúcich nedemokratický spôsob odvolania Rady STV a predchádzajúceho vedenia STV.

Súbežne sa na stole službukonajúcej pracovníčky videotéky objavilo Materákom osobne podpísané nariadenie, ktoré presne vybraným redaktorom zakazovalo prístup k videokazetám a do obrazových strižní. Skupina redaktorov ešte v ten večer požiadala o stretnutie s novým riaditeľom, aby im celú záležitosť vysvetlil.

Materák ich prijal a opatrenie ospravedlňoval informáciami o vymazávaní a odcudzovaní archívnych materiálov. Samozrejme, bol to absolútny nezmysel. Išlo len o zámienku, aby redaktorov okamžite odstavili a aby tak vlastne splnili svoju hlavnú úlohu po nástupe do funkcií.

Materák nám na spomínanom večernom stretnutí tiež povedal, že naše tváre sa vraj stali symbolom mečiarizmu a nemáme preto právo ďalej pracovať v STV. Ďalšie dni sa už niesli v hektickej a nervóznej atmosfére.

Vo vzduchu visel Damoklov meč politického revanšu nad redaktormi a ďalšími pracovníkmi, ktorí v minulosti na obrazovke či dokonca mimo nej prejavovali odlišné názory, ako noví mocipáni. Postihnutí nesmeli robiť svoju prácu – napriek ohrozeniu spravodajskej výroby neboli zaraďovaní do denných plánov.

List internovaných zamestnancov STV americkým kongresmanom. (Reprodukcia: archív)

Pracovný čas prežívali zavretí v kanceláriách alebo na nekonečných pohovoroch s novým šéfredaktorom Tiborom Búzom, ktorý sa nežiaducich snažil čo najviac znechutiť, aby sami podali výpovede. Bolo komické a skľučujúce zároveň sledovať niektorých kolegov, ktorí podľahli strachu zo straty zamestnania a s „indexovými“ sa radšej vôbec nezhovárali, ba ani nezdravili.

Mohlo to totiž vyvolal dojem, že sa s nimi stotožňujú. S „nadbytočnými“ komunikovali len kolegovia s rovnakým osudom a zamestnanci televízneho bufetu. Zámerom tejto dokonalej izolácie bolo nežiaducich psychicky zlomiť a vyštvať ich z televízie. To však ešte nebolo všetko.

V šľapajach nacistov?
Druhého januára 1999 ráno sa situácia prudko zradikalizovala – za asistencie bezpečnostnej služby boli nežiaduci zamestnanci bez predchádzajúceho varovania vyhodení z kancelárií a so svojimi osobnými vecami sa museli presunúť na 28. poschodie výškovej budovy STV. Tam totiž nové vedenie zriadilo „Stredisko na vyrovnanie pracovnoprávnych vzťahov.“ Šokujúcu udalosť sprevádzali nevyberané slová, urážky, krik i ženský plač.

„Do tej chvíle sme neverili, že to môže zájsť až tak ďaleko. Napriek vážnosti situácie to celé bolo v istých okamihoch také úbohé, až mi to pripadalo smiešne,“ spomína si na momenty spred piatich rokov jedna z internovaných redaktoriek spravodajstva Blanka Dóková, ktorá neskôr vo veci vyhrala s televíziou súdny spor.

V priestoroch bývalej kaviarne Kamera na samom vrchu mrakodrapu v Mlynskej doline sa v tom čase nekúrilo, hoci vonku boli mínusové teploty. Priestory, strážené pracovníkMI CBS-ky, nesmeli s výnimkou obeda a návštevy WC zhromaždení opustiť.

Túto zvrátenosť manažment televízie vysvetľoval ako snahu, aby „nadbytoční“ pracovníci, ktorým STV od začiatku roka zrušila pracovné pozície, „nemohli svojimi názormi ovplyvňovať ostatných kolegov”. Bezprecedentné sústredenie nepohodlných ľudí, pripomínajúce pogromy na židov počas 2. svetovej vojny (chýbali už len žlté hviezdy), bolo prvým z vrcholov deratizácie STV.

Krok, ktorý nemal nič spoločné s humánnosťou, zostal bez povšimnutia novozvolenej Rady STV, vlády a všetkých „puncovaných“ demokratov. Aj médiá, najmä elektronické, internáciu takmer tridsiatich zamestnancov STV pred verejnosťou skôr zatajovali (samotná STV či TV Markíza), a ak o nej informovali, ich situáciu zámerne zľahčovali alebo dokonca voči nim útočili.

Podľa fifíkovsko-jariabkovskej stratégie mala byť etapa deratizácie skončená do šiestich mesiacov. V skutočnosti však ticho pokračovala ďalej. Napriek protestom medzinárodných organizácií v súvislosti s kauzou 28. poschodie neskôr manažment STV rozhodol o zachovaní a rozšírení „Strediska na vyrovnanie pracovnoprávnych vzťahov“, čiže koncentračného tábora pre nepohodlných, ktorých bolo v Mlynskej doline ešte stále dosť.

Všetkých internovaných po niekoľkomesačnom ponižujúcom väzení napokon prepustili – po tom, ako zrušili ich pracovné miesta. Väčšina z nich bola dlhšie obdobie nezamestnaná. Mnohí viedli s televíziou súdny spor, viacerí úspešne. A ako skončili krstní otcovia televíznej deratizácie?

Situácia v STV sa od jesene 1998 do leta 2002, keď riaditeľa Materáka odvolal parlament, vyznačovala nebývalým chaosom, keď podľa svedectiev zainteresovaných vo vedení tejo inštitúcie chcel každý dominovať a nik nikoho nerešpektoval.

Bývalý prvý námestník ústredného riaditeľa STV Štefan Dlugolinský, jeden z terčov deratizačnej úderky, to zhrnul nasledovne: „Ukázalo sa, že politicky dosadený manažment televízie spôsobil stratu vo výške takmer dvoch miliárd korún, neinvestoval do technológií a spôsobili prudký pokles sledovanostiť. A dnes už nebohý pán Jariabka? Toho z STV vyhodil neskorší generálny riaditeľ Richard Rybníček pre opilstvo…”

Zvučka a úvod Novín STV, september 1998: