„Slovenčina naša, krásne ty zvuky máš“… Takto sa asi pred 150 rokmi prihováral svojej rodnej reči Viliam Pauliny-Tóth. Keď sa však človek započúva alebo začíta do slovenčiny našej kultúrnej verchušky (chcel som použiť elity, ale použitie tohto slova by bolo nenáležité), myslím si, že by dnes tento bard slovenskosti v 19. storočí pokračoval: „Tatransko ubijáš, na máry dáš.“
Žijem už v tomto slzavom údolí niekoľko desaťročí, ale také krivenie (skôr by bolo vhodné použiť latinský variant tohto slova) slovenčiny, aké sa deje v posledných rokoch, tu nebolo ani za Novotného. Ale čo chceme, keď na čele tohto stojí Jazykovedný ústav Ľudovíta Štúra SAV, ktorý asi ako prvý na svete vydáva slovník slovenského jazyka, ktorý nie je a nemôže byť normotvorný.
Vraj jazyk sa nemá formovať, ale popisovať. Nie som jazykovedec, ale myslím si, že takýto prístup je absolútne vedľa, lebo od vzniku slovníkov niekedy pred 5000 rokmi vždy išlo o normotvorbu, aby textu všetci rozumeli rovnako.
Nemôže predsa platiť pravidlo, že správne je aj z voza, aj na voz. Keďže Veľký slovník slovenského jazyka nemôže byť normotvorný, náklady na jeho vydanie pokladám za vyhodené peniaze. Ale to len na okraj.
Skôr ma trápi praktické používanie jazyka. Keďže niektoré javy sa vyskytnú zrazu akoby na povel, dokonca – hoci som odporcom konšpiratívnych teórii – uvažujem, či neexistuje nejaký Veľký Brat, ktorý ma na starosti prekrúcanie (od nemeckého die Kurve – zákruta) slovenského jazyka.
Ale po poriadku. Najskôr niektoré vonkajšie javy, ktoré sa odohrali ako na povel. Písanie slova česko-slovenský, Česko-Slovensko bez spojovníka. Po prijatí zákona o názve štátu na jar roku 1990 sa v zákone ustanovilo, že tam, kde je „československý“ sa má písať „český a slovenský“, teda skrátene česko-slovenský. Aj sa to v slovenskej tlači udomácnilo.
Ale niekedy (myslím, že v roku 1995) zrazu všetky noviny, všetka tlač ako na povel začali písať československý a Československo. Pritom všetkým musí byť jasné, že je rozdiel, keď napíšem žlto-zelený a žltozelený. V prvom prípade ide o predmet s časťami natretými na žlto a časťami natretými na zeleno. V druhom prípade ide o niečo celé žlté, tiahnúce k zelenej farbe.
Teda termín československý a Československo absolútne vylučuje samostatné miesto Slovákov v niečom, čo je tak pomenované. Sme tam skrátka len gramatická koncovka toho, čo je celé české. Najhoršie na tom je, že väčšine Slovákov to, zdá sa, vôbec neprekáža.
Ale poďme ďalej. Vyrastal som v zriadení, ktorému najmä tí, čo sa narodili po roku 1990, nevedia prísť na meno. Nepamätám si, že by niekedy pri komentovaní športu redaktori hovorili o reprezentácii ČSSR ako o Čechoslovákoch, respektíve Čecho-Slovákoch. Vždy hovorili o našej reprezentácii, našich reprezentantoch a pojmy ako, že Čechoslováci vyhrali, sa nevyskytovali.
Jednoducho vyhrali naši. A všetci sme boli na nich hrdí, či boli Slováci alebo Česi. Boli prosto naši. Dnes slovo naši vo vzťahu k národnej reprezentácii nezačuješ. Furt sú to len nejakí Slováci alebo nejaké Slovenky, ktorí(é) vyhrali alebo prehrali. To, žeby to mohli byť „naši“ sa vôbec ani v tlači ani v elektronických médiách nevyskytuje.
Bojovať proti slovenskému „nacionalizmu“ treba ráno, na obed i podvečer. Veď čo keby pri stotožnení sa s úspechom nejakého slovenského (nášho) športovca prepukla nejaká prílišná národná hrdosť? Tomu treba predchádzať aj slovnou eskapádou.
Apropo! Podvečer. Všimli ste si, že naši meteorológovia, ktorí už roky nepredpovedajú počasie pre Slovensko, ale len pre našu krajinu, akosi zabudli, že slovenčina má slovo podvečer. Už roky nás otravujú germanizmom na večer (on the evening, zum Abend), len aby nemuseli povedať správne podvečer.
Asi je spomenuté slovo príliš slovanské a podľa kohosi by mohlo vo verejnosti vyvolať neželané impresie. Prednedávnom začali niektorí opäť používať slovo podvečer, ale len chvíľu. Asi zasiahol Veľký Brat…
A teraz, čo ma dorazilo v poslednom období: zrazu, z večera do rána, nielen v rozhlase a televízii, ale aj v bežnej tlači, zabudli naši remeselníci slova, že slovenčina sa skloňuje v mužskom a strednom rode zámena podľa toho, či sú zamenené slová životné alebo neživotné.
Prednedávnom ešte všetci chápali, že je iné, keď si žena ľahne naň (napríklad na diván), a na neho, čo už zaváňa trochou erotiky. Rovnako bolo iné, keď sa postavila za neho alebo zaň (napríklad za strom). Dnes nám redaktori valia jednotne na neho, za neho, pod neho a zabúdajú na to, že pri neživotných má byť naň, zaň, podeň a tak ďalej.
A dalo by sa pokračovať. Ale len na okraj – moja mama bola tkáčkou. Pracovala za tkáčskym stavom, mala ich najskôr tri, neskôr päť. Jej úlohou bolo sledovať, aby sa niť neroztrhla. Ak sa roztrhla, musela stroj odstaviť a niť nahodiť. Ak by to nespravila a vznikla chyba na látke, prémie boli fuč.
Do roku 1990 boli aj v televízii a rozhlase kvalitári, ktorí sledovali, ako redaktori hovoria, aká je kvalita ich hovoreného prejavu. Za každý brbt išli prémie dole. Túto inštitúciu zrušili hneď na jar roku 1990. Keby existovala dodnes, mnohí redaktori v televízii i rozhlase by sa ani k platu nedostali, toľko by mali zrážok za nekvalitu svojej práce.
Na záver by som len podotkol, že v tomto prekrúcaní slovenského jazyka nejde o nič iné než o postupné znižovanie komunikatívnej spôsobilosti rozprávať v materinskom jazyku a jeho postupným nahradením jazykom, v ktorom sa bude dať komunikovaťpresne.
Niečo podobné sa odohralo v Gálii po tom, ako ju obsadili Rimania. Nie, oni Keltom nebrali ich jazyk, len spôsobili, že sa v ňom nedalo vyjadrovať tak presne ako v latinčine. A osud keltských jazykov sa zavŕšil sám. Zápas za čistotu slovenského jazyka je zápasom o pretrvanie Slovákov ako osobitej národnej entity. Nedovoľme, aby nám ho rôzni sociálni inžinieri likvidovali.
