Úvod Komentáre Prichádza súmrak slovenskej štátnosti?

Prichádza súmrak slovenskej štátnosti?

Foto: archív

Pred tromi desaťročiami, koncom októbra 1990, vzniklo vyhlásenie 61 krokov k slovenskej identite, ktoré sa začína slovami: „Anonymita Slovenska v Európe a vo svete je až zarážajúca. Niet zrejme v Európe druhého národa, o ktorom by tak málo vedeli čo i len jeho vlastní susedia…“

Podarilo sa, máme štát a susedia o nás vedia. Ale že budú o nás vedieť a hovoriť tak, ako uvádza politický analytik Ján Baránek, tak takto sme si to nepredstavovali ani v zlom sne.

V tzv. stredoeurópskom Davose v poľskom Kaprpaczi dostal na slávnostnej večeri v prítomnosti poľských ministrov, poslancov, diplomatov, vysokoškolských profesorov, otázku, či je pravda, že náš minister školstva je plagiátor a s vystretým ukazovákom na známu nešťastnú fotokoláž šéfa parlamentu s transvestitom – či toto je naozaj náš predseda parlamentu.

Známy analytik dodáva, že tak sa živote nehanbil… Za identitu Slovenska. Žeby sme si toto ako národ zaslúžili? Po tieto dni sa však toho udialo viacej, čo napĺňa otázku: Zmráka sa nad našim štátom?

Na internete beží anketa, či by sa predsa len Slovensko nemalo vrátiť do lona ČSR, teda bezpolmčkového Československa, lebo „česká gramatika pomlčku (údajne) nepozná“. Naši čechoslovácky ladení poslanci posunuli do druhého čítania návrh čudesného zákona o 28. októbri ako štátnom sviatku „bez pracovného voľna“.

A ešte: českého prezidenta navštívili predstavitelia svetového hnutia Rusínov v záujme pripojenia Podkarpatska k „Československu“. Ten istý prezident ďakuje ruskému Putinovi za „oslobodenie Československa“.

A Putin chce, aby sa predstavitelia západných veľmocí ospravedlnili za Mníchovskú dohodu – ktorú im však dokázateľne navrhol Edvard Beneš (pozri „Mnichovská zrada, nebo pražský krach? Nečasova mise a rozpad Československa v roce 1938“ – Res Claritatis, zpravodajství z katolíckeho světa 5. októbra 2009).

Mimochodom, Beneš 18. mája 1938 vyhlásil: „Nezříkame sa dohody s Německem, pokud sa podaří dohodnout s Hitlerem“ (podľa Svjatoslava J. Rybasa: Mníchov/ Benešovo proroctví, 2018).

A k tomu všetkému sa Matovič neunúva ísť na strategické stretnutie V4 s vedením EÚ a nechá sa tam „pre svoje zaneprázdnenie“ zastupovať Čechmi (teda vlastne Slovákom Babišom, ktorý je na čele českej vlády).

Nuž, ako to všetko hodnotiť? Vládneme si vôbec ešte? Aký podiel na „našom vládnutí“ majú smernice z Bruselu a odporúčania jednej z ambasád, ohradenej vysokým plotom? Sme ako národ schopní a ochotní vládnuť si sami?

Odpoveď je taká, že štát našej veľkosti by mohol byť vskutku nezávislým – veď Izrael nie je oveľa väčší, ani Švajčiarsko, a Vatikán dokonca neporovnateľne menší, a každý z nich je nezávislým štátom. Keby…

Keby sme mali všeobecne akceptovanú vlastnú štátnu politiku a doktrínu, ideológiu, koncepciu, ktorá by bola našim „cestovným poriadkom“ s hlbokými koreňmi poznania minulosti, našich potrieb a možností, a to bez ohľadu na povolebné striedanie moci. Na samom začiatku však by sa mali politici, ktorí sa dostali na čelo (ešte stále?) nášho štátu uvedomiť, že sú na nich kladené vyššie nároky, ako na bežného človeka. A ak na to nemajú…?