„Maďarstvo Felvidéku s bujarou radosťou vítalo našich vojakov ako osloboditeľov“, napísal pri príležitosti 55. výročiu okupácie Československa armádami Varšavskej zmluvy popredný maďarský denník.
Publicista Ágoston Balázs v škandalóznom článku rozvíja myšlienku, že chybou bolo nie to, že maďarskí vojaci vstúpili do Česko-Slovenska, ale to, že sa z neho po dvoch mesiacoch stiahli.
„Maďarskí vojaci na základe historického práva a spravodlivosti nemohli byť z maďarského pohľadu okupantmi na Maďarmi obývaných a v Trianone odtrhnutých územiach Felvidéku (Slovenska – pozn. red.),” pokračuje.
Iredentistický a revizionistický článok s titulkom Maďarská nádej v roku 1968, ktorý vyšiel v denníku Magyar Nemzet blízkom vládnej strane Fidesz a kabinetu Viktora Orbána, vyvolal na Slovensku pobúrenie a ostré odsúdenie, prinášame v plnom znení:
„Problém nebol v tom, že maďarská armáda prišla, ale že odišla, povedal pred takmer dvadsiatimi rokmi v družnom rozhovore maďarský učiteľ z Felvidéku, respektívne korektným historickým názvom – z Horného Maďarska, keď hovoril o invázii do Československa z roku 1968. Tento názor prekvapil a prinútil našu spoločnosť zamyslieť sa.
Veď sme vedeli, učili nás to, že maďarský vojak stál vtedy na zlej strane. Ako vždy – dodali so škodoradostným cynizmom tí, čo na základe svojho prekrúteného názoru slúžiaceho cudzím záujmom to vždy zvyknú dodať. A aj toto len potvrdzuje, že maďarský učiteľ z Felvidéku má pravdu. Pretože sa na udalosti roku 1968 pozrel z jediného pre nás zdravého pohľadu: maďarského.
Áno, je nesporné, že pre Čechov a Slovákov vstup armád Varšavskej zmluvy pod vedením Sovietskeho zväzu do Československa znamenal cudziu okupáciu, útlak a podrobenie. Na protestnú obetu života 21-ročného Jana Palacha na pražskom Václavskom námestí sa nikdy nezabudne.
O to väčšmi, že o štyri dni neskôr v záhrade Národného múzea v Budapešti nasledoval jeho príklad 17-ročný Sándor Bauer, ktorý proti sovietskej okupácii našej vlasti demonštroval tak, že sa upálil.
A vo februári 1970 sa pred budovou komunistickej strany v Brašove upálil 29-ročný Sikul Márton Moyses na protest proti rumunskej komunistickej diktatúre, ktorá z maďarského pohľadu okupovala aj Sedmohradsko.
Jan Palach, Sándor Bauer a Márton Moyses sa navždy zapísali do histórie a ich zúfalá obeta si našla nasledovníkov. Takéto neľútostné sebaobetovanie mladých životov je šokujúce, tragicky rozdrvené pásmi sovietskych tankov – to my Maďari veľmi dobre poznáme.
Ale zároveň na rok 1968 existuje – mal by existovať – špecificky maďarský uhol pohľadu. Naša budúcnosť závisí od oslobodenia našej duše a ducha, očisty nášho zmýšľania, znovuobsadenia našej histórie. Naším svätým právom a povinnosťou je sformulovať výklad reality z maďarského hľadiska a spraviť ho dominantným.
Vždy je tu priestor na úprimnú konfrontáciu s vlastnými chybami, ale aj vo vzťahu k roku 1968 musíme zhodiť okovy neoprávneného sabatrýznenia sa pocitom vlastnej viny. Jednak preto, že Maďarsko nemalo na výber.
Rozhodnutie o účasti našich vojakov na invázii do Československa nepadlo v Budapešti, a hoci mnohonásobný vlastizradca János Kádár argumentoval v prospech politického riešenia, v tieni sovietskej okupačnej armády nikomu nenapadlo, ani nemohlo napadnúť, postaviť sa proti vôli boľševického diktátora Leonida Brežneva.
Ešte dôležitejšie je, že kým sovietska armáda bola nepochybne okupačnou v Prahe, maďarskí vojaci na základe historického práva a spravodlivosti nemohli byť z maďarského pohľadu okupantmi na Maďarmi obývaných a v Trianone odtrhnutých územiach Felvidéku, kde drvivá väčšina občanov vítala maďarských chlapcov s bujarou radosťou ako osloboditeľov.
Už aj preto, že po dovtedy opatrných reformách československej komunistickej diktatúry v Prahe vzplanul aj u Slovákov Čechmi potláčaný entuziazmus – a to doslova – ako fakľové pochody slovenského bratstva skandujúceho vo viacerých obciach militantné protimaďarské heslá.
Dňa 21. augusta 2018 odvysielala stanica Hír TV mimoriadne dôležitý dokument Červená ruža, ktorý priblížil skutočnosti zabudnuté vinou sebazničujúceho vyvolávania pocitu viny: Maďarskí vojaci, hoci v čase poplachu nevedeli, kam ich vezú a čo ich čaká, ihneď našli spoločnú reč so svojimi felvidéckymi pokrvnými príbuznými.
Je to možno trochu prisladké a klišé, ale počas tých mesiacov, kým sa tam zdržiavali maďarskí vojaci, sa spriadali priateľstvá a dokonca aj lásky. Našli sa aj vojaci, ktorí tam spoznali svoje budúce manželky.
Veď ešte neuplynulo veľa času, iba tridsať rokov, od prvej viedenskej arbitráže, ktorá pod medzinárodnou záštitou štyroch mocností vytýčením spravodlivej etnickej hranice napravila trianonský mierový diktát.
Mnohí si ešte pamätali opojné dni, keď maďarskí domobranci na čele s regentom Miklósom Horthym vpochodovali po koberci kvetov na juh Felvidéku, oslobodený po dvadsiatich rokoch útlaku a otroctva a vracajúci sa pod zvrchovanosť Svätej koruny.
Veď aj v roku 1968 sa v záľahe dedín na domoch trepotali dovtedy skrývané červeno-bielo-zelené vlajky na znak nádeje a dôvery. Mnohí sa v slzách vrhali do náručia maďarským vojakom a medzi staršími sa našli aj takí, ktorí sa nadšene chystali opätovne vytýčiť hranice z roku 1938.
Nezabúdajme, že veľká časť našich bratov na Felvidéku bola už za prvého československého panstva kruto utláčaná. A v roku 1945 vydal slobodomurársky diktátor Edvard Beneš svoje dekréty, v ktorých boli Maďari a Nemci klasifikovaní ako kolektívne vinní a pozbavení práv, na základe čoho státisíce zbavili majetku a deportovali z ich vlasti.
A nezabúdajme ani na to, že tieto dekréty sú v platnosti dodnes, čo potvrdil pražský aj bratislavský parlament v roku 2007; takto môže slovenský štát ešte aj dnes, v roku 2023, odoberať pôdu a lesy ich maďarským vlastníkom s cynickým argumentom, že proces rabovania nemohol zavŕšiť hneď po 2. svetovej vojne, a preto je nútený ho dokončiť teraz.
Áno, pred päťdesiatimi piatimi rokmi bola maďarská armáda cudzou vôľou prinútená k podujatiu s pochybným výsledkom – náš obzor však nemusí siahať až po Prahu. To je vec Čechov.
Našou vecou je Felvidék, ktorý – pripomeňme si to v predvečer nášho štátneho sviatku 20. augusta – náš kráľ Svätý Štefan spolu so zvyšnými časťami Maďarska zveril pod ochranu Panny Márie.
Áno, vieme, že tu a teraz nie je možné definitívne napraviť trianonskú podlosť, ktorú v roku 1947 umocnilo zabratie ďalších troch obcí: Rusoviec, Čunova a Jaroviec, teda takzvaného bratislavského predmostia.
Vystatovať sa a predvádzať sa nemá význam. Ale stále je našou svätou povinnosťou s vierou veriť v spravodlivosť, čakať a trpezlivo budovať, pracovať na jej budúcom potvrdení, tak ako ani židovský národ dvetisíc rokov neprestal veriť a konať v záujme toho, aby jedného dňa bol znova Izrael.
Vo svojom vnútri musíme vedieť, že po sto rokoch ani my nemáme dôvod, a so zodpovednosťou voči našim predkom a budúcim generáciám nemáme právo, vzdať sa seba samých, nás všetkých. Pretože to je nepoctivé.
Vo svetle toho si to musíme uvedomiť, že naše dejiny nemáme posudzovať z českého či slovenského pohľadu, ale výlučne z maďarského. Podľa toho naši vojaci v roku 1968 vstúpili na uzurpovanú maďarskú pôdu a tam sa stretli s maďarskou nádejou a maďarskou vernosťou. Maďarsko a maďarský národ sa preto nemajú za čo hanbiť.
Hanba prislúcha zbabelému a poddanskému vlastizradnému Kádárovmu režimu, ktorý – rovnako ako jeho neslávny predchodca Béla Kun, keď po víťaznom ťažení na Felvidéku roku 1919 sa vzdal oslobodenej časti krajiny, a znehodnotil tak obetu hrdinsky preliatej krvi – sa neodvážil ani prstom pohnúť pre presadenie národného záujmu.
Keby však mali maďarskí pohlavári internacionalistickej červenej diktatúry len štipku národného cítenia a trochu odvahy, mohli sa pokúsiť premeniť nútenú účasť v prospech maďarskej veci. Možno aj v roku 1968 by bola dosiahnuteľná spravodlivá, etnicky podmienená úprava hraníc a čisto maďarské oblasti by sa mohli vrátiť domov.
Namiesto toho sa napokon všemocným pánom Československa stal maďarožrút, slovenský šovinista Gustáv Husák, v rokoch 1954 až 1960 väznený súdruhmi v Prahe, krutý prenasledovateľ Miklósa Duraya a ďalších statočných bojovníkov za maďarskú vec.
Tie spomenuté dva mesiace v pamätnom roku 1968 boli prchavou nádejou, no z našej maďarskej perspektívy predsa len nádejou. A ak sa z toho v budúcnosti poučíme, potom to nebolo zbytočné.“
