Pri všetkom tom chaose, nekompetentnosti a nátlaku, ktorý dnes prežívame pod taktovkou tejto vlády, je dobré uvedomiť si jednu vec. Ukazuje sa, že neštandardné strany či hnutia nie sú pre Slovensko nijakou spásou, naopak, sú jej záhubou.
Dvomi najsilnejšími vládnymi subjektmi sú práve takéto hnutia – OĽaNO a Sme rodina. OĽaNO má len hŕstku členov a svoj nedávny volebný snem zorganizovalo čisto cez e-maily. Podobne ako Sme rodina Borisa Kollára, je skôr “súkromnou firmou“, ktorá podniká v oblasti politiky.
V tejto súvislosti je zaujímavé poukázať aj na to, že jediným subjektom, ktorý sa v rámci vládnej koalície vie ako-tak držať zdravého rozumu, sa zdá byť Sloboda a Solidarita Richarda Sulíka. Teda vlastne jediná skutočne štandardná strana z vládnej štvorky – so svojou členskou základňou, organizačnou štruktúrou a jasne deklarovaným programom a ideológiou.
Ak sa pozrieme na prácu parlamentnej opozície, najrazantnejšou časťou opozície sa javí byť Smer – sociálna demokracia. Asi tu zase nejde o náhodu, že ide v tomto prípade o plne profesionálnu a štandardnú stranu s dlhou históriou pôsobenia i vládnutia.
Treba si preto uvedomiť, že dnešný úpadok spôsobu vládnutia a politickej kultúry úzko súvisí s tým, do akej miery sa tá-ktorá politická strana či hnutie skutočne drží ideí a vnútorných demokratických princípov.
Hoci je na Slovensku zaužívaný systém, že strany sú akoby súkromnými „eseročkami“ ich lídrov, predsa len im samotný koncept politických strán neumožňuje vykonávať politiku úplne svojvoľným spôsobom.
Je však úplne iný prípad, keď si niekto ako súčasný premiér Igor Matovič založí hnutie, ktoré má spočiatku len štyroch členov a toto hnutie potom deleguje na volebnú kandidátku všelijakých ľudí, ktorí vôbec nemajú vplyv na stranícku politiku a sú vystavení len na milosť a nemilosť úzkeho okruhu členov tohto politického subjektu.
Nepokladajme preto za jediný problém nevypočítateľnú a často detinskú povahu Igora Matoviča. Problémom je aj to, že niet nijakého mechanizmu, ktorý by ho kontroloval v rámci jeho vlastného hnutia.
Skúsme sa teda pýtať, či by nebola potrebná zásadná reforma zákona o fungovaní politických strán. Aby sa nemohla opäť vyskytnúť situácia, že niekto aj po Matovičovom odchode z politiky bude viesť autoritárskym a nekontrolovateľným spôsobom najprv svoj politický subjekt a neskôr aj celú krajinu.
