Oslavujeme tridsiate výročie novembra 1989 s pompou ako v časoch osláv Veľkej októbrovej revolúcie. Dva týždne sa na nás rinú z médií ódy na hrdinov novembrových tribún, s mimoriadnou kŕmnou dávkou ožíva kult Václava Havla. Ale málokto si v záujme proklamovanej pravdy a lásky spomenie na Havlove ponovembrové klamstvá, keď nám ako prezident z televízie kázal ako zo Svätého písma:
„Slibuji vám, že funkci prezidenta vezmu na jedno volební období, ale pak bych se chtěl věnovat práci dramatika… Také vám slibuji na svou čest, pokud se za mého volebního období nezlepší životní úroveň, sám odstoupím z funkce. Žádné gigantické zdražování nebo dokonce nezaměstnanost, jak to panikáři systematicky šíří, nic takového nepřipravujeme… Již nikdy do žádného paktu nepůjdeme.“
Made in USA
Kto si už na to spomenie? Havlova ponovembrová česť sa rozplynula v záplave vidín novej demokracie a slobody. „Svätý Václav druhý“ po vypršaní mandátu neodstúpil z funkcie a druhýkrát sa stal českým prezidentom po podvode, keď na jeho opätovné zvolenie v parlamente bolo potrebné zavrieť do basy na jeden deň (v čase voľby) rebelujúceho poslanca Miroslava Sládka.
Vďaka tomu sa novembrová ikona stala prezidentom najtesnejším rozdielom hlasov. Na Václava Havla, ako na málokoho, sa vzťahujú slová piesne Karla Kryla: „… a s důstojností snoba on vymýšlel si bajky, v nichž vítězila zloba.“
Čoskoro po veľkom nežnom prevrate sme zažili divoké rozkrádanie spoločného majetku, s eufemistickým názvom privatizácia, po ktorej z večera na ráno vznikla kasta milionárov, a následne kasta odvrhnutých chudobných, bezdomovcov a nezamestnaných.
Za tridsať rokov sa kriminalita stala natoľko bežnou vecou, že si bez nej nevieme predstaviť nijaké televízne správy.
Zdiveli sme, ale získali sme možnosť slobodne cestovať, slobodne vykrikovať do sveta svoje želania, svoje pudy, svoju nenávisť… Otvorila sa nám cesta na vysnívaný Západ, do Európy a do paktu NATO s právom i povinnosťou aktívne podporovať agresie do neposlušných krajín, ktoré sa nechceli prispôsobiť demokracii na spôsob made in USA.
Po pravde, niečo sme získali a nemálo stratili. Namiesto škodoviek si môžeme kúpiť lacnejšie autá svetových značiek, lacnejšie televízory, tropické ovocie a získať úvery na tovary od výmyslu sveta. A najmä úvery na mnohonásobne drahšie bývanie, ktoré môžeme splácať do konca života.
Pravdaže, ak sme ako-tak mladí a ako-tak solventní, lebo ak sme stratili schopnosť splácať pôžičku, za dverami príbytku nás čaká fiškál s príkazom na exekúciu a potom poradca na osobný bankrot. Štatistiky sú neúprosné: od roku 1989 vzrástli ceny bytov 75-násobne. Za „totality“ sa byty prideľovali väčšinou zdarma, alebo stáli 20 až 40-tisíc korún, ich dnešná cena sa pohybuje v desiatkach až stovkách tisíc eur.
Napríklad v Bratislave dnes nedostanete slušnejšiu garsónku za menej ako stotisíc. Aj to je príčina existenčného strádania mladých rodín a jedna z odpovedí na otázku, prečo klesá na Slovensku pôrodnosť.
Koniec sebestačnosti v potravinách
Hovoriť o slovenskom poľnohospodárstve je traumatizujúca téma. Naša niekdajšia sebestačnosť v potravinách zanikla v selektívnych pôdohospodárskych dotáciách Európskej únie pre zvýhodnené tzv. staré členské krajiny a znevýhodnené východoeurópske štáty, ktoré stratili šmahom ruky schopnosť konkurencie.
Smutnou výhodou pre nás je, že dovážame lacnejšie, menej kvalitné potravinárske komodity zo zahraničia. Mäso a vajcia s prímesou salmonelózy nie sú na našom trhu výnimkou. Objektívnou stránkou nášho vývoja je zistenie, že sme za tridsať rokov pokročili technologicky.
Ošemetnou otázkou však zostáva naša ideologická modernizácia. Marxizmus-leninizmus sme nahradili náboženstvom liberalizmu, devalvujúcim morálku a tradičné rodinné hodnoty, ktoré boli stáročia uholným kameňom našej kresťanskej civilizácie. Je tu však istá nádej, že hlas istého kňaza Mariána Kuffu nie je len hlasom proroka volajúceho na púšti.
Zaujímavé je vyjadrenie bývalého disidenta Jána Čarnogurského, ktorý vidí väčšie nebezpečenstvo než v komunizme v súčasnom liberalizme. Podľa neho liberalizmus „je horší v tom, že mieri na základné inštitúty spoločnosti, ako sú rodina, bioetické vzťahy, morálne a kultúrne hodnoty“.
Pri slávnostných prejavoch súčasných politikov sa zdôrazňuje získaná sloboda prejavu. Áno, tá sloboda vyjadrovania v médiách trvala pár rokov po prevrate, ale dnes vieme, že víťazom novembra sa nestala ani pravda, ani láska, ani sloboda prejavu. Víťazom sú prachy.
Progresívna smotánka so Sorosovými mimovládkami a oligarchiou v pozadí nám diktuje v médiách, ktoré vlastní, čo si máme myslieť a hovoriť.
Všetko, čo je mimo ich liberálnej ideológie, mimo ich politiky a dokonca ich zvrátených názorov, je proskribované a častované nadávkami. Mnohých, najmä nezapredanú intelektuálnu časť národa omína strach vyjadriť vlastný názor. Novodobí disidenti sa zatiaľ môžu na plné ústa prejaviť akurát na internete a v ostrakizovaných alternatívnych médiách. Všetko je inak – zabudnime na mýtus nežného novembra.
