Slovensko nikdy nebolo a ani nebude krajinou, ktorá by si mohla slobodne a podľa vlastného výberu určiť svoju budúcnosť. Vždy sa nám do cesty priplietla nejaká tá tisícročná ríša, večné časy a nikdy inak, a teraz najúspešnejšia obranná aliancia v celej histórii ľudstva.
Uznáte, všetko veľmi ctihodné spoločnosti, ktoré nám určili, čo je pre Slovensko najlepšie, čo potrebuje a ako ná viesť svoju vnútornú a zahraničnú politiku. Takémuto osudu sa nevyhne nijaký malý štát, najmä na takom exponovanom mieste, ako je Slovensko.
Ale aj v takýchto podmienkach by sa dal vytvoriť primeraný priestor na to, aby príslušník slovenského národa žil dôstojne, necítil sa v pozícii otroka alebo nevoľníka. Na to by však musela existovať politická sila, vedomá di základných požiadaviek dôstojného života národa a nesmeli by existovať aktivisti.
Teraz sa pokúsme v tejto súvislosti definovať termín aktivista. Je to človek, ktorý má prehnané politické ambície, neskutočnú chuť vládnuť, ale občania obyčajne dajú prednosť menej ambicióznym ľuďom, ktorí sa vedia postarať nielen o to, aby cisár dostal, čo mu patrí, ale aby aj ľud pri tom nestratil svoju dôstojnosť.
A čo urobí aktivista v takejto situácii? Nemýlite sa, začína podliezať aktuálnemu sponzorovi a predstavuje sa ak nie ako jediná sila, ktorá mu môže zabezpečiť jeho záujmy, tak aspoň najlepšia. Sponzorom donáša na politicky úspešnejších súperov, dehonestuje ich, obviňuje ich z nevernosti a všetkých možných zločinov.
Dejiny prvej Slovenskej republiky by boli určite iné, keby sa okolo Tuku a Macha nesformovala skupinka radikálnych osôb túžiacich po moci a nadbiehajúca nacistom v Berlíne. Dávali najavo, že oni by boli lepší ako konzervatívna skupina, že oni by boli vernejší tretej ríši ako tí „čiernoprdelníci“, čiže farári, ktorí boli pri moci.
Dokonca skupina blízka Machovi okolo istého Stríženca (hádam by ho hovorca prezidentky vedel lepšie identifikovať) žiadala führera o zmenu štatútu Slovenska a vyhlásenie ho za nemecký protektorát. Vraj len tak bude Slovensko zabezpečené pre národný socializmus bez farárov a tmárov.
Rovnako v časoch hľadania krajších zajtrajškov sme tu mali celú plejádu politikov, ktorí sa netešili obľube, ale pri moci sa držali svojím hlasným prihlasovaním sa vernosti Sovietskemu zväzu a ideám marxizmu leninizmu. V histórii zostnú zostanú smutným svedectvom toho, ako prosovietsky aktivizmus nivočil slovenský a český národ v spoločnom štáte.
Som šokovaný, k akému kroku sa odhodlali naši súčasní aktivisti počas svojej oficiálnej návštevy v Bruseli a som presvedčený, že bruselskí úradníci či už v NATO alebo EÚ sa cítili neprijemne, keď počuli, čo to od nich vládni úradníci z Bratislavy chcú.
Sám som bol svedkom podobne trápnej situácie, keď ma minister obrany Stank poslal za šéfom poradcovskej skupiny Cubic Aplication, aby posúdil jeho prejav na najbližšie zasadnutie ministrov NATO. Americký generál zostal zjavne zaskočený, na chvíľu stratil reč a potom povedal: Aha minister chce, aby som mu posúdil angličtinu…
Všetci, čo spomenutú cestu do Bruselu nariadili a podieľali sa na nej, sa raz budú za to musieť zodpovedať. Jednoducho, so štátom a jeho vážnosťou sa nemožno zahrávať. Žiadať NATO a EÚ pod vymyslenými zámienkami, aby zasiahli do vnútornej politiky je na úrovni Strížinca alebo Biľaka a jeho pozývacieho listu z roku 1968. To sa inak nedá komentovať.
Čo ma však šokovalo najviac, je neuveriteľný aktivizmus zostavovateľa súčasnej vlády prezidentky Čaputovej, ktorý sa nedávno vyjadril nasledovne: „Máme vôbec na vlastnú štátnosť? Zaslúžime si slobodu a nezávislosť?
Hoci máme od roku 2020 až doteraz vlády s jednoznačne prozápadným smerovaním a zároveň sa radíme ku krajinám, ktorých vlády patria k najsilnejším spojencom Ukrajiny, proti ruskej protislovenskej propagandistickej diverzii sa urobilo žalostne málo“.
To fakt si národ zaslúži štátnosť len vtedy, keď aj s peračníkom zožerie všetku propagandu, kreslenú Miklošovými ružovými pastelkami? Tento veľrozkradáč slovenského národného majetku by už konečne mohol sklapnúť a nechať občanov Slovenskej republiky, aby si žili svojím životom.
