Určite nikoho neprekvapí, že pod návrh uznesenia, označujúceho Ruskú federáciu za štát podporujúci terorizmus, sa podpísaní najmä tí, ktorí urobili pred tridsiatimi rokmi všetko pre to, aby zamedzili vzniku samostatnej Slovenskej republiky, ktorí sa dodnes nestotožnili s jej existenciou a robia všetko pre to, aby jej čo najviac ublížili dnes i v budúcnosti.
K ním sa pridalo zopár duchovných bezdomovcov zo SaS a OĽaNO, ktorí o politike nevedia nič (okrem toho, že im cinkne na účte každý mesiac slušná sumička) a ktorí si myslia, že keď idú vedľa slona, dupú ako slon.
Nikto, kto má len trochu rád svoju vlasť, svoju krajinu, svoju domovinu, nemôže predsa zaťažovať prítomnosť a budúcnosť svojej krajiny nepremyslenými, hlúpymi, nič neznamenajúcimi teatrálnymi vyhláseniami proti krajine, ktorá bola, je aj zostane veľmocou, ovplyvňujúcou našu existenciu teraz i v budúcnosti.
Môžeme si myslieť o aktuálnom Rusku hocičo, môžeme ho odsudzovať za všetko možné i nemožné, ale nemali by sme zabúdať, že raz sa môže stať, že jeho predstavitelia budú rozhodovať o našom bytí a nebytí, a potom nám všetko spočítajú.
Pretože, ako hovorí ľudová múdrosť, Všetko je dočasu, iba Pán Boh naveky. Pre ateistov trošku ľudovejšie: V dejinách je to viac ako časté, že každý chvíľku, ťahá pílku. Keby náš národ nemal skúsenosť so spojenectvom s veľmocami, ktoré nám akože garantovali našu bezpečnosť, ešte by sa hádzanie do priepasti, pardon náruče spojenca dalo chápať.
Ale naša vlastná historická skúsenosť hovorí, že veľkí sa veľmi rýchlo dohodnú na úkor slabých, keď dospejú k presvedčeniu, že je to aktuálne v ich záujme. Mníchovská dohoda z roku 1938 je toho jasným svedectvom.
Možno by som mohol spustiť celú tirádu whataboutizmu, ale neurobím to. Načo? Každý kto chce, si môže prečítať akúkoľvek učebnicu dejepisu, kde je to čierne na bielom, ako sa správajú veľmoci k svojim „spojencom“, ktorých vlastne aj podľa ich tvrdenia nemajú.
Majú len záujmy. A keď ich záujmom bude nás hodiť do pažeráka ich aktuálneho „nepriateľa“, tak to bez váhania spravia. Preto sa ešte raz pýtam: Aký záujem – okrem poškodenia najelementárnejších záujmov Slovenskej republiky – viedol autorov tohto nezmyslu, aby ho predložili?
Možno by bolo načim spomenúť okrídlenú anekdotu z čias reálneho socializmu. V anekdote bola otázka, prečo sa Brežnev tak milo usmieva, keď k nemu prichádza na návštevu Biľak. Nuž preto, že vie, že Biľak mu splní aj tie želania, ktoré ešte nemá…
Aj naši „aktivisti“ sa rozhodli plniť želania našich spojencov, ktoré ešte nik nevyslovil. Keby mali čo len elementárny vzťah k Slovenskej republike, nikdy by im podkladanie sa pred nevyslovenými požiadavkami nenapadlo.
