Princíp trojdelenia moci štátu znamená, že zákonodarná, výkonná a súdna moc majú byť samostatné, ale pritom suma protiváh a bŕzd má zabezpečiť, aby ani jeden z nich nemohol celú moc v štáte sústrediť na seba. Ústavný súd Slovenskej republiky má jasne definovanú spoločenskú úlohu – dodržiavanie ústavnosti v celom systéme konania štátu aj občanov.
Jeho rozhodnutia sú pre iné štátne orgány záväzné. Ak sa niekomu zveruje takáto veľká moc, vždy treba brať do úvahy jeho spôsobilosť odbornú, morálnu, ľudské vlastnosti a slabosti. Zlý výber môže znamenať, že budeme stáť pred zaujatým, pomstychtivým alebo zlomyseľným sudcom.
Národná rada SR dobre začala verejné vypočúvanie, aj keď dala málo času, aby sa zozbierali pripomienky ku kandidátom. Ale tým sa to skončilo. Keď na pôde ústavnoprávneho výboru parlamentu vystupoval Robert Fico, oznámil, že voľba sudcov ÚS SR je vec politická. Myslel tých, čo robia politiku cez politické strany, teda aj seba samého.
Môj osobný názor z toho, ako ho poznám je, že odborne ani morálne nie je spôsobilý na takúto funkciu. Keď videl, že neprejde, kandidatúry sa vzdal s čiernou viazankou, lebo mu zomrela nádej. Vzdal sa ako líška v Ezopových bájkach: keď nedosiahla na hrozno, povedala, že je aj tak kyslé. Ľudia, ktorí kvôli sebe porušujú demokratické princípy, sú pre spoločnosť nebezpeční.
Druhou žiariacou hviezdou pri výbere ústavných sudcov je Peter Kresák. Už pred rokmi som verejne upozorňoval, že je to človek s totalitným, stalinským myslením. Naviac sa vyskytla nová okolnosť: potvrdenie Ústavu pamäti národa o spolupráci so Štátnou bezpečnosťou v zahraničí.
Publikované stanovisko hovorí: “… poslanec Kresák musel vedieť o spolupráci – buď ju podpísal, alebo ústne súhlasil. Ideologický pracovník bol najvyšší možný typ spolupráce podobný agentom ŠtB v zahraničí.“ Je pravda, že zverejňovať začal Matovič. Preto si Béla Bugár začal vec zľahčovať v podobe kréda „Verím a neverím“. Ale je tu oficiálne stanovisko inštitúcie.
Ak je vec sporná, treba o nej rozhodnúť súdnou cestou. Peter Kresák sa ňou však ísť nechystá. Bugár tým, že verí Kresákovi, súčasne hovorí, že neverí Ústavu pamäti národa. Nie je to prvé potknuntie Bélu Bugára pri výbere kandidáta na funkciu sudcu Ústavného súdu.
Už raz využil stranícky mechanizmus koalície a za jedného zo sudcov presadil človeka, ktorý bol odsúdený za trestný čin v Českej republike. S týmto hendikepom nemôže byť ani súdnym tajomníkom, nieto ešte sudcom Ústavného súdu. Vznikol z toho škandál, ktorý sa doriešil tým, že už nebude kandidovať a tých pár týždňov ešte vo funkcii zotrvá.
Pripusťme, že Kresák bude zvolený ako kompenzácia Ficovi, ale tým sa skúmanie jeho spolupráce s ŠtB neskončí. Potrebujeme, aby sa jeho osobná minulosť stala ústredným problémom spochybňovania Ústavného súdu ako celku? To, že Bugár má rád poslušných, viem. Ale viem aj to, že rád zaseje problém v štáte. Prvá lustrácia kandidátov na poslancov SNR a Federálneho zhromaždenia ČSFR sa udiala pred parlamentnými voľbami v roku 1990.
Boli podané návrhy zákonov, ktoré vylučovali, aby agenti ŠtB – s výnimkou kandidátov na spoluprácu – boli v akýchkoľvek verejných funkciách. V roku 1991 aj 1992 boli oficiálnou komisiou vykonané čistky vo Federálnom zhromaždení aj vo vládach. Odísť museli dokonca aj ľudia, ktorí boli v Charte 77. Buď pochybili v 50-tych rokoch, alebo spolupracovali s ŠtB. Návrh predkladal federálny minister vnútra Richard Sacher. Chceme opäť túto kategóriu ľudí v orgánoch štátu? Sme nepoučiteľní?
Za Stalina platila právna norma o nepriateľovi ľudu. Padla prezumpcia neviny a keď stál obvinený pred súdom, nedokazovali mu vinu – on mal preukázať svoju nevinu. Kresák sa zrejme inšpiroval Stalinom, keď sa “vyznamenal” ako autor zrušenia amnestií. Zmrzačil ústavu zavedením princípu retroaktivity, čo znamená, že si nik nemôže byť istý svojou minulosťou, čím zasiahol aj do kompetencií Ústavného súdu.
Uznesením nechal zrušiť rozhodnutia ÚS, pričom tieto rozhodnutia zaväzujú parlament a vládu, nie naopak. Zaviedol v Európe už storočia neznámy pojem, že parlament rozhoduje o vine. Ako slon v porceláne šliapal po medzinárodných záväzkoch SR a týmto aj po rozhodnutiach Európskeho súdu pre ľudské práva, ktoré spochybnil.
Tak ako za komunistov nadradil vnútorný právny poriadok nad medzinárodné právo. Ústava však hovorí niečo iné; že tieto rozhodnutia zaväzujú orgány štátov. V tejto jeho aktivite Kresákovi napomohli lídri koaličných strán. Sú rovnako spoluzodpovední. Za komunistov platilo: My zákony prijímame, my zákony meníme a nik nám do toho nebude hovoriť.
Ak si toto poslanec Kresák a koaliční partneri osvojili, urobili hrubú chybu, ktorá môže mať aj trestné dôsledky. Slovenský právny poriadok vychádza z prezumpcie neviny a práva každého občana na obhajobu pred súdom. A čo urobili oni? Zakázali tomu, o kom sa rokuje, účasť na súde ústavným zákonom. Čo by robili, keby sedieli na Ústavnom súde, nie je ťažké si domyslieť.
Kedysi dávno, po istom rozhodnutí Ústavného súdu, som povedal, že je to ďalší chorý prvok na slovenskej scéne. Povedal som to preto, lebo sa výkladom ústavy menila ústava. Ak sa tomuto typu ľudí umožní vykonávať verejné rozhodnutia zaväzujúce štát aj občanov, s ich zvráteným pohľadom na právne pomery, potom sa ich chorobné názory môžu prejaviť len v chorej inštitúcii alebo chorej spoločnosti. A proti tomu sa treba brániť.
Už bolo v tomto volebnom období verejnej hanby dosť. Robert Fico bojuje proti OĽaNO, no vďačne sa s nimi zbratríčkuje, ak je to jeho osobný záujem. Kde je zásadovosť? Boh ochraňuj Slovensko! Len mu občas treba trošku pomôcť…
(Autor je bývalý predseda vlády SR a Hnutia za demokratické Slovensko)
