Nie tak dávno vyšiel v konzervatívnom portáli Postoj rozhovor s maďarským premiérom Viktorom Orbánom. Pre slovenského čitateľa je veľmi vzácny a môže mu veľa povedať o príčinách slovenskej rozháranosti v politických otázkach. Orbán veľmi jasne povedal, že „v maďarskej politike jestvujú dve ideové línie.
Jedna je liberálna, druhá kresťanskodemokratická“. Spomenul aj to, že po roku 1989 stála jeho strana „na strane slobody a proti postkomunistom, toto sa nezmenilo“. „Chceme si zachovať slobodu, ktorá sa nazýva národnou suverenitou na úrovni národov a individuálnou slobodou na úrovni jednotlivcov.“
Ako sme na tom my? Slovensko sa po roku 1989 ocitlo nielen v súboji ideí, ale aj v súboji o národnú suverenitu. Čo tento boj znamenal, čo sme získali a čo stratili? Veľkým mementom slovenskej politiky bolo a je Kresťanskodemokratické hnutie, zo svojho názvu konzervatívna strana.
Od konzervatívcov by sa očakávalo, že budú presadzovať národnú suverenitu, ale KDH už v prvých hlasovaniach o štátotvorných aktoch hlasovalo proti. Proti Deklarácii o zvrchovanosti SR aj proti Ústave SR. To bolo v roku 1992 a odvtedy neprejavil tento politický subjekt ani náznak toho, že by to ľutoval.
Konzervatívny týždenník Týždeň v čísle 7/2021 z pera Štefana Hríba priniesol vo svojom editoriáli nasledujúcu úvahu o vzniku štátu: „Na Slovensku, až na výnimky z radov VPN, KDH a sčasti osvietených Maďarov, nešlo o spor politických ideí a už vôbec nie o cyrilo-metodské tradície, ale skôr o spor rôznych klanov o moc a zdroje.“
Hríb s jemu vlastným odporom proti slovenskej samostatnosti sa usiluje vyňať kádehácke klany z „boja o moc a zdroje“. Ibaže to bolo práve KDH, čo sa spojilo aj s ideovým protivníkom, komunistickou SDĽ, aby sa chopili moci a rozkradli zdroje. Po roku 1998 masovo. Bolo to KDH, ktoré akceptovalo postkomunistov v koalícii a dovolilo im privatizovať národný majetok.
Pre postkomunistov a kádehákov, neskôr rozlezeným aj v ďalších stranách (SDKÚ), ale aj politikom maďarskej národnosti, bola otázka národnej suverenity ukradnutá. Dnes to ako veľké negatívum vnímame na úrovni štátov V 4, keď sa Slovensko topí v nesuverénnej politike a nejprejavuje nijaké národnoštátne záujmy.
Orbán vyslovil mnoho zaujímavých myšlienok. „Nech stáli stredoeurópske národy v 2. svetovej vojne na ktorejkoľvek strane, všetci sme dopadli rovnako. Tí, ktorí stáli na dobrej strane, dostali za odmenu to isté, čo sme dostali my, ktorí sme stáli na zlej strane, za trest. Jednoducho máme spoločný osud. Otázkou je len to, kto zorganizuje strednú Európu. Nemci, Rusi, Američania alebo my, čo tu žijeme?“ opýtal sa maďarský premiér.
Čo teda s nesvojprávnymi politikmi, ktorí dlhodobo ovládajú slovenskú politickú scénu? Dokedy im to občania umožnia? Z tejto skupiny politikov najväčšiu skupinu tvoria progresívni liberáli. V Progresívnom Slovensku, čiastočne v OĽaNO, v strane Za ľudí, SaS a v hnutí Sme rodina. Ďalej sú to postkomunisti alebo novomarxisti, najmä v Smere-SD alebo v Hlase-SD.
Konzervatívci sa delia na tých, čo zastávajú čechoslovakistické názory a na národniarov. K čechoslovakistom patria KDH, KÚ, k národovcom ĽSNS či Život – národná strana. Súčasná SNS pod vedením Andreja Danka je skôr čechoslovakistická, veď počas návštevy českého parlamentu sa Čechom ospravedlňoval za vznik Slovenskej republiky…
V tejto súvislosti je tiež zaujímavé vyjadrenie Orbána o Kohlovej CDU: „Nemecká CDU ešte disponovala jasným charakterom, ktorý bol odlišný od európskeho liberálneho mainstreamu“. No Merkelovej CDU sa podľa jeho slov nevyznačuje „nijakým rozdielom medzi názorom liberálneho mainstreamu a názorom nemeckých kresťanských demokratov“.
Svojho času niekdajší predseda KDH Alojz Hlina usporiadal seminár, na ktorom odznelo, že slovenskí kresťanskí demokrati sa hlásia k Merkelovej CDU. Takže aj KDH by sme mohli zaradiť medzi liberálne strany.
Občania musia byť z takejto politickej zmesky zmätení, o to viac, že ani médiá nie sú v tomto jednoznačné. Oligarchické, ako SME a Denník N, jednoznačne propagujú liberalizmus. Ďalšie ako týždenník Týždeň a Postoj.sk sa tvária ako konzervatívne médiá, ale zastávajú sa strán s čechoslovakistickou orientáciou, najmä KDH.
Nedá sa očakávať, že súčasná vláda urobí krok v prospech plurality médií. Skúsenosť je taká, že aj to málo, o čo sa usiluje vyvažovať priestor liberálneho mainstreamu, vláda potláča. Dokonca funguje ako štátna cenzúra. V takejto liberálnej hegemónii sa občan vo voľbách nemá šancu slobodne rozhodnúť. A posledné voľby sú toho jasným dôkazom.
Orbán tvrdí: „Moderná politika už nie je o presviedčaní, ale o sloganoch, heslách a mobilizácii.“ Dá sa s ním súhlasiť, veď čím bola predvolebná Matovičova, Hegerova… spanilá jazda na francúzsku riviéru k tzv. Počiatkovej vile? Veľkou mobilizáciou voličov.
Až neskôr, po voľbách, sa ukázalo, že nešlo o slovenský majetok, ale o majetok francúzskeho občana. No pred voľbami to bola „bomba“ proti vládnemu Smeru. Rovnako ako v roku 1998 “zachraňovanie” Markízy bola nachystaná predvolebná bomba proti Mečiarovmu HZDS. Tlak na voliča je obrovský a len málokto má šancu a možnosť vidieť až na dno politiky.
Pomáha tomu aj posluhujúci mainstream, ku ktorému možno pokojne prirátať aj RTVS. Dokazuje to nielen usmerňovaným spravodajstvom, ale najmä výberom protagonistov do diskusných relácií. Výkričníkom je aj nedávna účasť komentátora aj Sorosom plateného denníka SME Petra Schutza v diskusnej relácii Do kríža. Koho zastupoval vo verejnoprávnej televízii? Sorosa?
Zo dňa na deň sa Slovensko hlbšie a hlbšie ponára do liberálnej demokracie. Orbán v tejto súvislosti povedal, že liberáli sa usilujú o názorovú hegemóniu. “Tomu slúži politická korektnosť, s jej pomocou nálepkujú konzervatívcov a kresťanských demokratov a snažia sa ich diskvalifikovať,” pokračoval.
Realita na Slovensku dáva úplne za pravdu maďarskému premiérovi. Ako pokračoval, „dnes neexistuje liberálna demokracia, ale liberálna nedemokracia.“ Na Slovensku liberáli už dosiahli absolútnu názorovú hegemóniu, takže odporcovia liberálnej nedemokracie to budú mať v ďalších voľbách veľmi ťažké.
Lebo kým v Maďarsku sa Orbán postaral o pluralitu médií, súčasná slovenská vláda ju úspešne popiera. Ako však vidíme, Slovensko to vykoľajuje zo stredoeurópskeho priestoru a vnucuje mu politiku cudzích záujmov.
A čo je horšie, na Slovensku sa ani konzervatívci nesprávajú konzervatívne. Chýba im ukotvenie vo vlastnom štáte, národe. V našom životnom priestore teda nestačí byť len konzervatívcom, ale aj národovcom. Zomknú sa?
