V týchto dňoch si v parlamente poslanci podelili vedenie jednotlivých výborov, pričom svoje zastúpenie tu okrem vládnych strán získali aj opozičné subjekty Smer-SD a ĽSNS. Dve mená sa však opozícii na čelo výborov zvoliť nepodarilo – šéfa ĽSNS Mariana Kotlebu (do vedenia výboru na kontrolu činnosti vojenského spravodajstva) a poslanca Smeru a politológa Ľuboša Blahu (za predsedu výboru pre ľudské práva a národnostné menšiny).
A tak mainstreamové médiá teraz chrlia jeden článok za druhým, že je vraj správne, že ich poslanci odmietli odobriť. Kotlebovci sú predsa známi „pravicoví extrémisti“ a Blaha vraj obhajuje diktátorské režimy (napriek tomu vedenie jedného z výborov získal kotlebovec Martin Beluský).
Rozoberať, čo je vraj extrémistické na kotlebovcoch, by bolo asi nosením dreva do lesa a ak si niekto tento naratív a rétoriku o akomsi znovuzrodenom fašizme v našej krajine osvojil, jednoducho sa jej bude držať a nezmení názor, aj keby mu na sociálnu sieť stovky ľudí napísali, že sa mýli.
S tým už máme dosť skúseností. Zaujímavejšie preto môže byť pozastavenie sa nad spochybnením Blahu. Tomu sa vytýka, že obhajuje údajných diktátorov na čele Ruska či Venezuely. Nuž, ak by sme Blahov postoj k obom krajinám rozobrali hlbšie, vyšiel by nám z toho trochu iný obraz.
Na čele Ruskej federácie stojí už dlhé roky Vladimir Putin (a zjavne sa ešte nechystá odísť). Blaha určite vyjadruje svoj rešpekt k Putinovi, zároveň však pripomína, že aj Rusko je kapitalistickou krajinou, na ktorej mu stále viacero vecí prekáža.
A tak v rámci Ruska sa Blaha hlási k prúdu reprezentovanému Komunistickou stranou Ruskej federácie. I keď táto strana býva niekedy označovaná za prokremeľskú, nevystihuje to úplne presne realitu.
Skôr by sme mohli povedať, že ruskí komunisti majú aj s putinovcami z Jednotného Ruska určité spoločné záujmy a nechcú vopred torpédovať všetko, čo ruská vláda navrhne.
Ich poslanci však priamo vládu nepodporujú, presadzujú aj odlišné záujmy a názory než ona, teda by sme pokojne mohli povedať, že komunisti sú v Rusku opozičnou stranou. A to by už urobilo trhlinu na obraze Ľuboša Blahu, ktorý vraj obhajuje „diktátora“ Putina a jeho režim.
Čo sa týka Venezuely, v zásade je pravda, že sa Blaha zastáva tzv. chávizmu, ideológie a politiky presadzovanej v tejto krajine od čias bývalého prezidenta Huga Cháveza až doteraz.
V prvom rade si však treba ozrejmiť celkový kontext, že Latinská Amerika je geopoliticky mimoriadne dôležitá strategická oblasť najmä z pohľadu Spojených štátov amerických. Spomínaný kontinent má takisto bohatú históriu prevratov – a áno, aj takých, v ktorých hrali úlohu tajné služby USA. Podobný scenár sa aktuálne uplatňuje aj vo Venezuele.
Ak si niekto vytvára obraz krvavého diktátora Venezuely Nicolása Madura a pritom úplne odmieta hovoriť o politickom a diplomatickom tlaku Spojených štátov v súvislosti s postavením Venezuely, je evidentne v medzinárodnej politike značne nezorientovaný.
Toto je ale primárne pohľad, s ktorým pracuje aj Ľuboš Blaha. Opäť, nejde tu primárne o akúsi oslavu Madura, Blaha skôr poukazuje na to, že tu prichádza k značnému miešaniu sa Spojených štátov do vnútorných záležitostí jednej krajiny. A ako sme spomínali, s týmto už majú latinskoamerické štáty svoje trpké skúsenosti.
Čo nám teda z tohoto všetkého vychádza? Je to, čo sme aktuálne uviedli, nejakou podporou diktátorov? Ide skôr o pochopenie zložitej situácie v spomínaných krajinách a zároveň skutočnosti, že politické pomery a vnútorné fungovanie Ruska či Venezuely si nemôžeme predstavovať podľa čisto západných a európskych kritérií.
A v neposlednom rade možno povedať, že Blaha vyjadruje akési uznanie, že tak Rusko, ako aj Venezuela majú svoje legitímne záujmy. Aj v súvislosti so správou svojich nerastných surovín.
Na adresu Ľuboša Blahu tak zasa počúvame a čítame len nekompetentné propagandistické frázy, ktoré majú zakryť odpor ich autorov voči populárnemu poslancovi hájacemu iné, než liberálne názory.
Keď si uvedomíme, akí ľudia reprezentujú vládu na postoch ministrov zahraničných vecí a obrany, rýchlo pochopíme túto rétoriku, v ktorej sa vládna koalícia principiálne zhoduje s mainstreamovými médiami. Zjavne nás však tento typ rétoriky bude v nasledujúcich rokoch aj oficiálne ako krajinu reprezentovať.
