Dôsledky vojen na Blízkom východe nielenže priamo ohrozujú Európu, či už migráciou, terorizmom alebo islamizmom, ale často pripomínajú absurdnú drámu. Do konfliktov sú pritom nepriamo zatiahnuté všetky členské štáty Severoatlantickej aliancie.
NATO už dlhší čas vyzbrojuje kurdské jednotky na severe Iraku. Nikto v Európe ani Spojených štátoch však nepozná odpoveď na otázku, kde presne zbrane končia. Nevedno ani to, či zostanú iba v Iraku, alebo sa dostanú aj do vojnovým konfliktom zmietanej Sýrie. V tom prípade by krajiny NATO na Blízkom východe bojovali fakticky aj samy proti sebe.
Letecké nálety proti Islamskému štátu pomáhajú Kurdom dostať sa z ťažkej situácie. Na oslobodenom území sa pomaly vracajú k normálnemu životu: majú svoju vlastnú armádu, políciu, školstvo či zdravotníctvo, čo vzbudzuje dojem vytvárania nezávislého štátu. To sa však nepáči Ankare, ktorá považuje Kurdov za najväčších nepriateľov.
Len na území Turecka ich pritom žije zhruba 15 až 20 miliónov. Vytvorenie nezávislého Kurdistanu úporne odmieta každá turecká vláda. Aj preto Ankara nedávno zaútočila na sever Sýrie. Najprv tvrdila, že cieľom útokov boli pozície Islamského štátu, ktorý je pritom stále zásobovaný práve z tureckého územia. Potom však Turci priznali, že bojujú aj so sýrskymi Kurdmi.
Vojská NATO bombardujú pozície džihádistov v Sýrii, čím pomáhajú Kurdom, najväčšej sile v boji proti Islamskému štátu. Na severe Sýrie dokonca operujú aj malé americké špeciálne jednotky a logisticky ich podporujú pri bojových akciách.
Na tých istých Kurdov však útočí iný člen aliancie – Turecko. NATO tak na rozvrátenom území bojuje samo proti sebe. Už zostáva len to, aby sa začali napádať jednotlivé členské krajiny aliancie. Ale ani to by nebola novinka, stačí len trocha nahliadnuť do histórie. Do konfliktu bolo vtedy takisto zapletené Turecko, len s Gréckom.
