Úvod Komentáre Štúr, Hlinka, Rázus, Tiso, Husák, Colotka, Mečiar či Gašparovič. Všetci sa zaslúžili...

Štúr, Hlinka, Rázus, Tiso, Husák, Colotka, Mečiar či Gašparovič. Všetci sa zaslúžili o vznik Slovenskej republiky

Ľudovít Štúr, Andrej Hlinka, Martin Rázus, Jozef Tiso, Gustáv Husák, Peter Colotka, Vladimír Mečiar, Ivan Gašparovič. (Fotomontáž: redakcia)

Naša súčasná republika zavŕšila svoje tridsiate narodeniny. Nekonali sa nijaké veľkolepé oslavy, ktoré by pripomenuli, že režim súčasnej Slovenskej republiky je nadlhšie vládnuci na našom území od roku 1900.

Veď načo? Podľa tých, čo držia moc v Slovenskej republike, Slováci nepotrebujú oslavovať, Slováci nemajú byť hrdým národom, Slováci nemajú byť vedomí si svojich dejín, Slováci sú jednoducho “omyl histórie”, ktorý vôbec nemal existovať…

Veru tak, keď sa človek začíta do vraj mienkotvorných slovensky píšucich médií, tak zistí, že najväčšou vinou Slovákov je, že existujú, že prežili surovú maďarizáciu, že nepodľahli miernejšej, ale svojím spôsobom rovnako zameranú čechizáciu, vystupujúcej pod menom čechoslovakizmus.

Áno, pretože sme prežili, a nemali sme, nemôžeme slobodne diskutovať o svojich dejinách, lebo hneď sa niekto nájde, kto takto diskutujúcich zahriakne, že sa pokúša obnovovať takú alebo onakú úchylku, vyhlásenú týmito držiteľmi pravdy.

Veru tak, hovorím vám, prežili sme maďarizáciu, prežili sme čechoslováctvo, dnes nám hádže pod nohy polená globalizmus, zakrytý do hávu progresivizmu. Ale som presvedčený, že ako sme prekonali predchádzajúce ideológie, popierajúce našu osobitosť a snažiace sa ju zničiť, prekonáme aj toto.

Naša cesta k samostatnosti nebola ľahká. Zápas za ňu začali štúrovci Slovenským povstaním v revolúcii 1848 – 1849, pokračovali memorandisti a národovci v druhej polovici 19. storočia a začiatkom 20. storočia. Na nich nadviazali autonomisti (ľudáci a národniari).

Nemôžeme však uprieť zásluhy i niektorým slovenským komunistom či už v SNP, v 60. rokoch, ale aj v 70. rokoch, keď sa im podaril husársky kúsok napriek protestom maďarskej socialistickej vlády, ktorým bolo zriadenie samostatnej cirkevnej provincie práve dnes pred štyridsiatimi rokmi.

Foto: archív

Štúr, Hurban, Hodža, Francisci, Daxner, Pauliny-Tóth, Mudroň, Vajanský, Škultéty, Hodža, Hlinka, Stodola, Rázus, Tiso, Sokol, Ďurčanský, Husák, Clementis, Novomeský, Colotka, Čič, Schuster, Mečiar, Gašparovič a mnohí ďalší majú nespornú zásluhu na tom, že napriek priekom dorazila 1. januára 1993 slovenská loď – a dúfajme, že definitívne – do prístavu vlastnej suverénnej štátnosti.

Ako priamy účastník dejov pred tridsiatimi rokmi, musím povedať, že cesta k samostatnosti nebola ľahká. Vtedajšie rozhodujúce mocnosti nesledovali slovenský emancipačný proces s pochopením. Vôbec nemali alternatívu pre Slovensko ako samostatný subjekt medzinárodného práva.

Vidieť to aj z toho, že prakticky všetky osoby v čelných postaveniach na Slovensku boli napojené na federálny systém a postavili sa proti osamostatňovaniu. Preto dodnes morfondírujú o „rozpade Československa“ hoci v skutočnosti išlo o rozdelenie Česko-Slovenska.

Pritom proces zanikania socialistických federácií bol objektívny. Ani jedna nedokázala zabezpečiť rovnoprávne postavenie subjektov vo vzťahu k dominujúcemu národu. To, že rozhodujúce mocnosti sa nakoniec zmierili s rozdelením česko-slovenskej federácie na dva samostatné štáty, bolo zapríčinené aj vypuknutím krvavého konfliktu na Balkáne pri rozpade Juhoslávie.

Pri hodnotení postupu vtedajšej slovenskej a českej politickej reprezentácie s odstupom tridsiatich rokov, nemôžeme nedať klobúk dolu. Dokázali prekonať kvadratúru kruhu, v ktorom sa krútili dejiny slovenského a českého národa od roku 1918.

Problémom Česko-Slovenska bolo, že nebolo schopné zabezpečiť v daných ekonomických a sociálnych pomeroch, ktoré boli diametrálne odlišné v českých krajinách a na Slovensku, skutočnú rovnosť medzi subjektami federácie.

Foto: archív

Posunutie týchto problémov na medzinárodnú úroveň pokojnou cestou, zabezpečilo, že ako Slováci, tak aj Česi si zobrali svoje osudy do vlastných rúk, a pritom nielen zachovali, ale dokonca zlepšili svoje vzájomné vzťahy.

V tom je principiálny rozdiel medzi Česko-Slovenskom a zvyšnými dvoma socialistickými federáciami. Srbom a Chorvátom bude trvať roky, kým opäť nájdu cestu k sebe, a čo v tejto súvislosti sa deje na Ukrajine, hádam ani netreba komentovať.

Áno, pokojné rozdelenie federácie – opakujem nie rozpad, ktorý nám tu sústavne podkladajú pohrobkovia čechoslovakizmu – je to najdôležitejšie, čo sme mohli dosiahnuť na prelome rokov 1992 – 1993. Lebo ono nám zabezpečilo dnešné vyvážené vzťahu s Českou republikou.

Tridsať rokov v živote národa je len nepatrná úsečka. V tomto prípade však veľmi dôležitá. Napriek všetkým turbulenciám slovenský štát vie plnohodnotne zabezpečiť všetky občianske potreby svojich obyvateľov.

Ak mu niečo chýba, je to viac úcty k vlastnej štátnosti zo strany občanov. Ak by si ju vážili, aj pri voľbách by konali ináč, ako doteraz. Sakramentsky by zvažovali, komu zveria moc v štáte, teda spravovanie krajiny, ktorú si vážia.

Ak niečo okrem materiálnych záležitosti slovenským občanom chýba, sú to politici, čo majú svoju krajinu, svoj národ skutočne radi. Naši politici až na výnimky nemajú Slovensko v láske, preto aj ich vládnutie vyzerá tak, ako sme toho svedkami.

Pre skutočného vlastenca predsa sa nemôže zmeniť jeho vlasť na nejakú „túto krajinu“. Kým nebudeme mať politikov, ktorí budú milovať svoju vlasť, nebude na Slovensku poriadok. Ale verím, že aj to príde!

Foto: Michaela Kolimárová