Výzdoba hrobov je pomerne novou záležitosťou. Cirkev síce pripomínala ľuďom, aby si udržiavali hroby už aj v minulosti, išlo však prevažne o hroby obrastené machom, vyzdobené len čečinou či vetvičkami. Kvety sa začali na hroby dávať až v druhej polovici 19. storočia, v mnohých regiónoch až v 20. storočí. Pre TASR to povedala Zuzana Beňušková z Ústavu etnológie a sociálnej antropológie Slovenskej akadémie vied.
„Za socializmu bol pomerne rozšírený trend, prevažne na východnom Slovensku, budovať si hroby už zaživa. Súviselo to aj s tým, že ľudia nemohli investovať do niečoho iného. Investovalo sa tak len do domov a potom týchto hrobiek, dá sa povedať akoby posmrtných domov,“ vysvetlila Beňušková. Hroby si tak ľudia dali napríklad vybetónovať a navštevovali ich už aj zaživa.
Pre oblasť severovýchodného Slovenska, kde je veľká koncentrácia pravoslávnych veriacich, bola zasa podľa Beňuškovej typická tradícia stretávať sa pri hroboch rodinných príslušníkov so známymi. „Cez Dušičky, ale aj na výročie zosnulého a ďalšie sviatky, prišli príbuzní trošku skonzumovať niečo nad hrob, popiť si a pospomínať,“ povedala.
Špecifickú formu výzdoby hrobov bolo možné na konci 20. storočia nájsť napríklad v Liptovských Sliačoch. Na hroby sa nosili veľké vence v tvare srdca, kruhu alebo oválu. „Boli zdobené voskovaným papierom alebo látkou, a vence takto vyzdobené zostávali na hroboch až do Veľkej noci, pretože ich zasypal sneh, ktorý sa roztopil práve až okolo Veľkej noci,“ uviedla Beňušková.
Tematickú výzdobu hrobov jednes možné vidieť v mnohých častiach Slovenska. „Napríklad na Vianoce sa dávajú ihličnaté vetvičky, na Veľkú noc vajíčka a vŕbové prútiky. Takýmto spôsobom sa prepája svet živých so svetom mŕtvych,“ doplnila Beňušková.
Tradície spojené s pochovávaním sú na Slovensku ovplyvnené najmä kresťanskou kultúrou. „Pre pochovávanie je typické, že je to dosť tradicionalistický jav. Pomerne ťažko sa presadzujú pri pochovávaní a pri pohreboch nejaké inovácie,“ hovorí Beňušková. Aj napriek tomu je však možné nájsť v rámci pohrebov a obradu určité novinky.
Aj keď bol počas života človek progresívny, v starobe často siaha skôr po tradičných formách pochovania, prípadne rozhodujú starší účastníci, akou formou bude zosnulý človek pochovaný. „Na dedinách sa často na pohreboch zúčastní aj širšie vidiecke spoločenstvo, a teda sa aj viac dodržiavajú formy, ktoré sú zaužívané. Naopak, v meste je poňatie pohrebu voľnejšie,“ vysvetlila Beňušková.
V poslednom čase však prichádza podľa Beňuškovej k modernizácii myslenia a k zmene vzťahu ľudí k smrti. „Pohreby sa inovujú, majú rôzne podoby. Jednou z noviniek je, aj keď v protestantskom prostredí to existovalo už aj v minulosti, že si príhovory na pohreboch píšu často ľudia sami. Alebo do nich vkladajú svoju invenciu a nenechávajú ich iba na kňaza alebo niekoho, kto zosnulého nepoznal,“ podotkla.
Ďalším faktorom, ktorý ovplyvňuje štruktúru obradu, je aj vybavenosť smútočných miestností. „V mestách je súčasťou obradných siení, kde sa koná rozlúčka, aj monitor, na ktorom je možné premietať fotografie. Myslím si, že to bude postupne smerovať aj k púšťaniu nejakých krátkych audiovizuálnych záznamov o zosnulom,“ uviedla.
Tradičné pochovávanie je podľa Beňuškovej neekologické a luxusné. Tvrdí však, že je to biznis, ktorý sa snaží udržiavať práve tradičné formy pochovávania. Cintoríny však zaberajú veľkú plochu, výzdoba hrobov produkuje veľké množstvo odpadu, ktorý sa zväčša nerecykluje a ľudí je čoraz viac, čo podľa nej vedie k tomu, že aj na Slovensku sa už uvažuje o alternatívach.
„Vo Zvolene vzniká cintorín, ktorý má mať prírodný charakter. Nemali by tam byť nijaké urny ani nádoby, kde by sa pozostatky ukladali. Malo by to byť prirodzene v háji, kde je spätosť záhrobia so životom a vegetáciou,“ doplnila.
