Pred blížiacim sa referendom o vystúpení Veľkej Británie z Európskej únie sú čoraz nervóznejší nielen bruselskí potentáti, ale aj slovenské prozápadné a západné proeurópske médiá.
Pri čoraz razantnejšom ťahu euroskeptikov na bruselskú bránu necelý týždeň pred hlasovaním, vypísaným na 23. júna, západní novinári húfne lamentujú nad hrozbou „vírusu brexitu“, teda priam epidémii odštiepeneckých nálad šíriacej sa po celej Európe.
Zaujímavý je úvodník talianskeho denníka La Repubblica, ktorý si v tejto súvislosti všíma aj Slovensko. „Neveríme v koniec západnej civilizácie, predpovedaný viacerými našimi predstaviteľmi v prípade ,brexitu´,“ píše sa v denníku. V článku zvestuje „riziko nákazy, keďže všetky euroskeptické sily to budú interpretovať ako svoje víťazstvo.“
„Rovnaké referendá by potom mohli byť vyhlásené v severných krajinách ako Holandsko, Dánsko alebo Švédsko, ale aj ďalších, ležiacich viac na juh ako Francúzsko, Taliansko a Rakúsko, ba dokonca i vo východnej Európe,“ tvrdí denník. Navyše by vyhrážanie sa referendom mohli použiť ako zbraň nielen opozičné strany vo voľbách, ale aj vlády v snahe získať ústupky od EÚ.
Pomerne bystro si La Repubblica všíma, že „aj hlasovanie za zotrvanie prináša svoje riziká, pretože ďalšie krajiny by sa potom mohli dožadovať súhlasu s vlastnými špeciálnymi podmienkami“. Ako príklad uvádza denník, „Maďarsko, Poľsko a Slovensko, ktoré majú sporné principiálne otázky otvorené s Bruselom“ a vzápätí sa pýta: „Prečo by mali rešpektovať všetky európske pravidlá, keď majú príklad Británie, ktorá je výnimkou?“
Túto rečnícku otázku si zjavne nekladie a v „posolstve o stave republiky“ ani omylom nenastolil slovenský prezident Andrej Kiska, ktorý o našich „sporných otázkach otvorených s Bruselom“ akiste vie. Naopak, v prejave naordinovanom svojimi poradcami označil názory na lepšie fungovanie Slovenska bez chomúta EÚ za „opak vlastenectva“.
Možno by mal Kiska či priamo jeho regent Martin Bútora okrem befelov z Bruselu a Washingtonu sledovať aj taliansku tlač. Aby vedel, ako zmýšľajú občania, ktorých prezidentom sa stále cíti byť.
