Jednou z osobností moderných slovenských dejín, ku ktorej sa historici, ale aj širšia verejnosť neprestajne vracia, je Alexander Dubček. Politik, ktorý po sebe zanechal sen o socializme s ľudskou tvárou, a podľa českého spisovateľa Bohumila Hrabala prvý ušľachtilý komunista prišiel na svet 27. novembra 1921 v Uhrovci.

Zhodou okolností v tom istom dome ako Ľudovít Štúr. Veľa nechýbalo a narodil by sa v Spojených štátoch amerických. Jeho otec Štefan Dubček totiž v roku 1912 odišiel pracovať do amerického Chicaga ako tesár.

Na najvyšších postoch
Na Uhrovec mal Dubček iba nejasné spomienky. Ako trojročný sa spolu s rodičmi ocitol na družstve Interhelpo v dnešnom Biškeku v Kirgizsku, ktoré bolo súčasťou vtedajšieho ZSSR. Pre ťažké klimatické podmienky členovia družstva postupne Kirgizsko opúšťali. Dubčekovci sa na určitý čas usadili v meste Gorkij (dnešný Nižnij Novgorod v Rusku).

V čase, keď začínala písať svoje krátke dejiny prvá Slovenská republika, sa v roku 1939 rodina vrátila na Slovensko. Mladý Dubček onedlho vstúpil do vtedy ilegálnej Komunistickej strany Slovenska. Spolu so svojím bratom bojoval v SNP a utrpel dve zranenia.

Foto: sme.sk
Foto: sme.sk

Po druhej svetovej vojne sa oženil a usadil v Trenčíne. Tam dostal po roku 1948 ponuku pracovať v politických štruktúrach KSS. V roku 1953 sa stal vedúcim tajomníkom krajského výboru strany v Banskej Bystrici, neskôr v Bratislave. Začiatkom 60. rokov 20. storočia už zastával funkciu tajomníka Ústredného výboru KSS, v roku 1963 sa stal prvým tajomníkom.

Osudový bol pre Alexandra Dubčeka rok 1968. V politickej kariére sa posunul na najvyšší stranícky post. Z pozície prvého tajomníka ÚV KSČ začal reformovať ekonomický aj politický systém v bývalom Československu. Svojím reformným úsilím, známym ako Pražská jar, sa stal nielen najobľúbenejším politikom v ČSSR, ale aj svetovo známou osobnosťou.

JEHO REFORMNÉ ÚSILIE, NAZÝVANÉ TIEŽ AKO SOCIALIZMUS S ĽUDSKOU TVÁROU, SKONČILA INVÁZIA VOJSK VTEDAJŠEJ VARŠAVSKEJ ZMLUVY V AUGUSTE 1968.

V apríli 1969 ho na poste prvého tajomníka ÚV KSČ nahradil Gustáv Husák. Od apríla do októbra 1969 bol Dubček predsedom vtedajšieho Federálneho zhromaždenia ČSSR. Pod Husákovým nátlakom podpísal zákon, ktorý neskôr legalizoval policajné zásahy proti demonštrantom pri prvom výročí okupácie vojskami Varšavskej zmluvy.

Foto: dnes.cz
Foto: dnes.cz

Pod dozorom ŠtB
Od decembra 1969 do júna 1970 bol Alexander Dubček veľvyslancom v Turecku. Napokon ho v júni 1970 z KSČ definitívne vylúčili a označili za predstaviteľa pravicovo oportunistických síl. Až do roku 1989 žil s rodinou v Bratislave pod dozorom Štátnej bezpečnosti a pracoval v Západoslovenských štátnych lesoch.

Napriek potláčaniu jeho odkazu sa Dubček pre celý svet stal symbolom Pražskej jari. V roku 1988, pri príležitosti 900. výročia svojho založenia, sa najstaršia univerzita v Európe – v talianskej Bologni rozhodla udeliť mu čestný doktorát v odbore politických vied. Dubček si ho osobne prevzal 13. novembra 1988.

OBHAJOVAL PRÁVO OBČANOV NA REFORMU SPOLOČNOSTI A VYZDVIHOVAL POZITÍVA DEMOKRACIE A DODRŽIAVANIA ĽUDSKÝCH PRÁV.

Sacharovovou cenou za slobodu myslenia ocenil Dubčekovo reformné úsilie aj Európsky parlament, ktorý mu túto cenu udelil v decembri 1989. Počas nežnej revolúcie sa zapojil do procesu politických zmien. V decembri 1989 sa stal predsedom Federálneho zhromaždenia (FZ) ČSSR a neskôr aj FZ Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky. V roku 1992 bol zvolený za predsedu Sociálno-demokratickej strany Slovenska.

Foto: archív
Foto: archív

Alexander Dubček zomrel na následky autonehody 7. novembra 1992 v nemocnici v Prahe niekoľko dní pred 71. narodeninami. Tragická nehoda sa odohrala na diaľnici Praha-Bratislava neďaleko Humpolca 1. septembra 1992. Posledným miestom jeho odpočinku je bratislavský cintorín v Slávičom údolí.

Pamätnú tabuľu mu odhalili 6. novembra 2003 na budove Horárne v bratislavskom Horskom parku pri príležitosti 15. výročia udelenia čestného doktorátu univerzitou v Bologni. Zákon o mimoriadnej zásluhe Alexandra Dubčeka o demokraciu, slobodu slovenského národa a ľudské práva je účinný od 1. januára 2009. V januári 2011 mu odhalili bustu v talianskej metropole Rím.