Pripomíname si nedožité sté výročie narodenia popredného predstaviteľa bývalej komunistickej moci Vasiľa Biľaka. Mainstreamová tlač už má pri tejto príležitosti zrejme pripravené texty poukazujúce na jeho údajné spoluautorstvo pozývacieho listu, ktorým mal v auguste 1968 privolať vojská Varšavskej zmluvy do vtedajšieho Československa.
Je nepochybné, že v šíku inkvizítorov útočiacich na nebohého súdruha nebude chýbať ani jeho niekdajší ideologický učeník, neskôr nomenklatúrny druh v ÚV KSS, potom disident, dnes zarytý odporca komunistického režimu a ortodoxný demokrat Miroslav Kusý.
„List možno považovať za vlastizradu,“ napísal po Biľakovej smrti Kusý, aby jeho príbeh v závere zhrnul: „A tak nám potichu, nenápadne odišiel posledný mohykán starej gardy stalinských boľševikov na Slovensku. Veľmi príznačný predstaviteľ režimu, ktorý sa začínal utopistickou víziou komunistického raja a skončil v prízemnom bahne reálneho socializmu.“
Tu sa „politológ“ mýli. Jedným z posledných mohykánov zostal on sám, hoci dnes s prevráteným kabátom s modrým futrom navrchu. Len vymenil staré presvedčenie za novú kariéru. Na rozdiel od Biľaka, ktorý do svojho skonu vo veku 96 rokov zostal sám sebou.
Veselá spomienka na Vasila Biľaka:
Červený sa nevie červenať
Napokon, Biľakova pozvánka mohla byť vlastne len zdrapom papiera, ktorý nemohol privodiť ani odvrátiť fait accompli kremeľského verdiktu. Naopak, Kusého učebnice a skriptá, ktoré písal ako nadšený prednášateľ marxizmu ešte pred rokom 1968, dodnes strašia v knižniciach zatuchnutou totalitou svojej doby.
A hoci usilovne publikoval aj po roku 1968, vlastnému padáku z KSS už nezabránil, a tak sa dal na disent. Ako ďalší jemu podobní marxisti sa po prevrate v novembri 1989 vložil do služieb kapitálu, proti ktorému ako boľševik brojil. A ako ďalší jemu podobní si našiel nového nepriateľa – všetko slovenské.
„Kto robí Slováka, sa naňho iba hrá,“ hlásal ešte pred vznikom samostatnej SR Kusý, ktorému treba uznať, že aj „hrať sa na Slováka“ by bolo preňho zbytočné. A tak spolu so stúpencom Svetového kongresu Slovákov Marcelom Mihalíkom môžeme dnes Kusému položiť otázky zo začiatku 90. rokov 20. storočia: Ktorý Miroslav Kusý to za Slovákov rozpráva?
Ten, ktorý ako vedúci ideologického oddelenia ÚV KSS vedel zariadiť, aby na Slovensko neprenikali dekadentné buržoázne ideológie? A či vari popredný chartista? Alebo je to ten Kusý, ktorý ako poradca prezidenta Václava Havla obhajuje demokraciu v pravicovom rúchu, varujúc pred nebezpečenstvom ľavičiarstva? Ten, čo z papierových gúľ dokáže vyrobiť kamene, aby svoje „drahé Slovensko“ vykreslil čo najčernejšie?
A NAPOKON KĽÚČOVÁ OTÁZKA: VIETE SA ČERVENAŤ, PÁN KUSÝ? ODPOVEĎ JE JASNÁ: NEVIE.
Zaňho sa musí červenať príroda, no rapavý pýr na jeho zvetranej tvári je výsledkom rozhodne iných ako filozofických orgií, a už vôbec nie pokánia z výčitiek svedomia. Napriek tomu nás na televíznych obrazovkách i v demokratickej tlači oblažuje „politologickými postrehmi“ s mravným poučením.
Priadky a mlynáriky
Kusý patrí k tým disidentom, čo sa stali antikomunistami, až keď ich zo strany vyhodili. Iní vstupovali do KSČ ešte v 70. či 80. rokoch 20. storočia, ďalších aj novembrové udalosti zastihli s červenou knižkou, ktorú mnohí pre istotu zahodili až po decembrovom zrušení ústavného článku o vedúcej úlohe strany.
PRELOMOVÉ UDALOSTI, AŽ DO NADOBUDNUTIA PRESVEDČENIA O NEZVRATNOSTI PREVRATU, VŠAK PREVRACAČI KABÁTOV SPRAVIDLA PREŽILI EŠTE V POLITICKOM ZÁVETRÍ.
Akoby sa chlpaté červené červy odrazu zakuklili, prečkali čas neistoty a potom vyleteli do demokratického ovzdušia, zvestujúc blaho trhového hospodárstva sťa pestrofarebné motýle, akési priadky demokratické či mlynáriky zárobkové.
Tento škodlivý hmyz, ktorý s chuťou rozožiera našu politickú, ekonomickú i kultúrno-umeleckú scénu, éter, obrazovky i printové médiá, si navzájom dohadzuje poživeň, množí sa a nepotrebuje chrbtovú kosť.
Marxistov prekuklených na demokratov je mnoho a spravidla si nerobia ťažkú hlavu s vysvetľovaním svojho prvopočiatočného obdobia, kým boli ešte červami. Napriek tomu je zaujímavé sledovať minulosť a prítomnosť aspoň tých najnehanebnejších.
Cudzozemský exot
Ďalší demokratický motýľ k nám priliezol ešte v štádiu exotického červa, vyliahnutého v cudzozemskom prostredí sovietskeho mesta Oriol. Grigorij Mesežnikov sa v roku 1981 zamestnal v Ústave marxizmu-leninizmu Univerzity Komenského v Bratislave, aby sa z neho po roku 1989 stal tuhý pravičiar.
Z detstva a mladosti spomína na krivdy, ktoré zažíval pre svoj židovský pôvod. Ten po novembrových udalostiach neprekážal, skôr naopak. V ďalších rokoch už paktoval s bývalým šéfredaktorom denníka SME Milanom Šimečkom, so svojím švagrom Milošom Žiakom a ďalším kozmopolitným umelcom Jánom Štrasserom.
Neskôr hviezdil v americkej Národnej nadácii pre demokraciu (NED), ktorá ho velebila za „zásluhy, že sa zúčastnil v boji za demokraciu na Slovensku a na porážke mečiarizmu“. Zrejme za odmenu získal od NED študijný pobyt vo Washingtone, D.C., kde študoval, „ako ovplyvňovať politický proces vo vyspelej demokracii“.
Tieto poznatky akiste zúročil na poste sprvoti analytika a dnes prezidenta Inštitútu pre verejné otázky (IVO), známeho svojou zaťaženosťou na protežovanie protislovenských mimovládnych organizáciu (MVO), krajnou neobjektívnosťou a chrlením síry na sociálne zameranie akejkoľvek vlády, najmä súčasnej.
„VIEM, KTO JE MESEŽNIKOV,“ POVEDAL PREMIÉR ROBERT FICO, KTORÉHO V ROKU 2008 PRVÝKRÁT ROZČÚLILA SPRÁVA IVO O STAVE SLOVENSKEJ SPOLOČNOSTI.
„Autori sú neobjektívni a mali jasne povedať, že reprezentujú pravicu a sú blízki bývalej vláde… Je úplne zrejmé, o koho ide a kde sú zaradení,“ dodal šéf kabinetu. Kým Fico sa držal vecnej argumentácie, Mesežnikov si svoju popularitu užil aj na ulici, kde ho istého času prefackali, podľa jeho slov „pre židovský pôvod“.
Pikantné však ostáva, že útočník počkal na privolanú políciu a Mesežnikova žiadal o priamu konfrontáciu na televíznej obrazovke, čo „analytik“ dôrazne odmietol. Jeho nielen pracovné a spoločenské, ale aj rodinné vzťahy sú zahalené rúškom tajomstva a bolo by zaujímavé vychutnať si navrhovanú konfrontáciu.
Krstiteľ „babiek demokratiek“
Na nevraživosť okolia k jeho židovskému pôvodu sa zavše posťažuje aj ďalší komunista vo výslužbe – demokrat a kozmopolitný básnik Ján Štrasser. Na rozdiel od Mesežnikova ho nikto neprepadol a príroda či Jehova ho obdarili svojským kabaretným humorom, ktorým oslnil najmä v štvavých televíznych večeroch Milana Markoviča.
Slávu mu prinieslo predovšetkým autorstvo označenia starších prívrženkýň bývalého premiéra Vladimíra Mečiara za „babky demokratky“, na čo by si bol schopný vyárendovať aj copyright, keby medzitým nezľudovelo.
“Na ten slogan som dosť pyšný,“ pochválil sa v médiách a vysvetlil okolnosti: „Bola to reakcia na situáciu, keď rozvášnený dav, v ktorom dominovali Mečiarove fanúšičky, na námestí napadol novinárov.“ Vzápätí vychválil „mladých novinárov, ktorí sa v tom najlepšom zmysle slova stali ,strážnymi psami demokracie”. Ako povedal, vzal na seba úlohu pravdivo a objektívne informovať, nebyť poplatnými establišmentu“.
KEĎ SA POZRIEME NA ŠTRASSEROVE JUNÁCKE ROKY, ZDÁ SA, ŽE VERU NEBOL ANI LEN „STRÁŽNYM ŠTEŇAŤOM DEMOKRACIE“, BA VTEDAJŠIEMU ESTABLIŠMENTU VIAC AKO VZORNE SLÚŽIL.
Ešte predtým, ako vstúpil do strany, stal sa naozaj platným členom Varšavskej zmluvy a aj po skončení vojenskej služby iniciatívne prispieval do textárskej súťaže o Zlatý palcát. V bulletine súťaže sa pochválil dvojnásobným víťazstvom a cenou Víta Nejedlého, ktorú mal 6. októbra 1976 “česť prevziať” z rúk ministra národnej obrany.
A nasleduje autorovo vyznanie vojenskej piesni: „Platí o nej do písmena to, čo Bertold Brecht povedal o komunizme: Je to jednoduché, ktoré sa rodí tak ťažko.“ Zrejme za túto do očí bijúcu nadprácu dostal ponuku stať sa dramaturgom vo Vojenskom umeleckom súbore, spojenú s prihláškou do KSČ, ktorú v roku 1980 Štrasser z čisto karieristických dôvodov neodmietol.
Po novembri sa však už o bývalých súdruhoch nevyjadroval tak lichotivo: „Naštartovalo ma verejne sa vyjadrovať, keď staré štruktúry začali presviedčať občanov, že celá revolúcia bol iba humbug.“ Ešteže Štrasser bol nová štruktúra…
Priateľ robotníkov Slovnaftu
Ján Štrasser na druhú rovná sa Ľubomír Feldek. Tá mocnina v rovnici medzi bývalými súdruhmi a súčasnými koryfejmi slobody v umení patrí Feldekovi z dvoch príčin: pre jeho podstatne onakvejšiu komunistickú angažovanosť a pre také prešpekulované odôvodnenie svojho vstupu do KSČ, na aké sa nezmohol nikto iný z prominentných prevracačov kabátov.
„Do strany sa nevstupovalo,“ poúča Feldek, „do strany bol človek vstúpený… Jedného dňa, keď mi vtedajší minister kultúry Miroslav Válek vyčítal, že ‘už desať robotníkov v Slovnafte muselo pre teba vstúpiť do strany, a ty to stále nechceš podpísať’, prišlo mi tých desiatich robotníkov ľúto. Tak som podpísal.“
Ostáva veriť, že Válek i desiati robotníci si naplno užili jeho trúchlospev po smrti vodcu ÚV KSSZ Leonida Brežneva v roku 1982. Vo vychýrenej básni Odkaz Leonida Iľjiča sa reinkarnoval do nebohého generálneho tajomníka, ktorému vložil do úst verše:„Odchádzam – a je mi v tejto chvíli, ako by som šiel opäť s vami do útoku, súdruhovia.“
SÁM FELDEK ZATRÚBIL DO ÚTOKU PO ĎALŠEJ KARIÉRE A ÓDOU NA BREŽNEVA SI AKISTE DOBRE OBRNIL TRAFIKU VEDÚCEHO REDAKTORA VO VTEDY PRESTÍŽNOM VYDAVATEĽSTVE SLOVENSKÝ SPISOVATEĽ.
Hlboké komunistické presvedčenie ho opustilo až v novembri 1989, keď verejne žiadal o zrušenie vedúcej úlohy KSČ, ktorá už vtedy mlela z posledného. Čo na to desiati slovnaftskí robotníci? Feldekova sebareflexia: „Vravel som si, že tým rozhodnutím ublížim len sebe.“ Veď to už zaváňa masochizmom! Trpiteľské sklony si ukájal búšením do prvej Slovenskej republiky, ktorú zažil len ako dieťa, a prakticky do všetkého slovenského. Neulahodil mu vznik samostatnej SR, a tak sa v roku 1995 natrvalo odsťahoval do Prahy, aby neskôr dávno vrátil do Bratislavy „zomrieť na dobrej adrese“.
A hoci na rozdiel od Štrassera nie je kabaretným básnikom, humor ho neopúšťa, keď sa vyhlasuje za vlastenca: „Ak mám rád Slovensko a slovenskú kultúru, ak nerobím celý život nič iné, iba to, že jej slúžim, nie som protislovenský.“
Pravicová perlorodka
Vtipom srší aj asi najvrtkejší z kolekcie premaľovaných exmarxistov Marián Leško, ktorý na rozdiel od Feldeka nehĺba v krivdách, aké by na sebe spáchal vstupom do KSČ. Na cestu ku kariére vyštartoval ako absolvent vysokoškolského štúdia marxizmu a vedeckého komunizmu, ktorý niekoľko rokov prednášal ako odborný asistent.
V roku 1982 prudko postúpil v straníckom rebríčku – stal sa vysokopostaveným nomenklatúrnym kádrom bývalého režimu. Ako 28-ročný totiž nastúpil do redakcie elitného týždenníka ÚV KSS Nové slovo, považovaného za Olymp najangažovanejších žurnalistických karieristov svojej doby.
Vtedy však nevtipkoval a noviny zo všetkých síl ťali do všetkých Havlov, Čarnogurských, ba aj Kusých, do chartistov či disidentov. Keď nastala perestrojka, prestrojil sa aj Leško: „My v redakcii Nové slovo sa snažíme byť súčasťou prúdu, ktorý v prestavbe nachádza svoju dejinnú príležitosť pre sebarealizáciu,“ dušoval sa už ako zástupca šéfredaktora v roku 1988.
Správny prúd však hľadal ešte s boľševickou obozretnosťou zvanou bdelosť a v celom čísle z 24. novembra 1989 nepadlo o udalostiach zo 17. novembra ani slovo. V ďalšom vydaní už Leško opatrne písal o potrebe „porátať sa s nehodnými súdruhmi“, no stále sa mu nepozdávala myšlienka vzdať sa vedúcej úlohy KSČ.
Keď napokon padla, Leško sa zakuklil do neškodných historických tém – kritika Stalina už bola bezpečná. Onedlho zahodil stranícky preukaz a zamieril skúsiť šťastie do oportunistického politického zoskupenia Spoločná voľba, kde však neuspel.
V JEHO TRANSFORMÁCII Z KOMUNISTICKÉHO NA ANTIKOMUNISTICKÉHO PROPAGANDISTU ZOHRALA NAJDÔLEŽITEJŠIU ÚLOHU STÁŽ V USA.
Tu už kukla nestačila. Strčil sa do tuhej lastúry, z ktorej vyliezol ako nefalšovaná pravicová atlantická perlorodka. Potom sa už držal len vpravo – pôsobil v denníku SME, pravidelne sa ukazoval na obrazovke televízie Markíza (dnes TV JOJ) a naposledy v týždenníku Trend, kde útočí na všetky ľavicové vlády.
Ľudí ako Leško však treba pozorne študovať, aby sme videli, aký je trend. Keby vzývali vesmírne civilizácie, hrozil by nám útok mimozemšťanov. Keby si po Jakešovej smrti nasadili čierne a červené stuhy, mohli by sme očakávať návrat vlády komunistov. A keby nás v noci napadli domorodci z Papuy-Novej Guiney, ráno by už chodili s indiánskymi karikami v nose…
Prečítajte si aj: Topgaléria prevracačov kabátov
