V stredu 28. júla 1976 bolo príjemne teplo, a tak sa na bratislavských Zlatých pieskoch už od rána zbierali návštevníci. Krátko po pol desiatej sa však letná idylka skončila. Od Ivanky pri Dunaji sa tesne nad zemou blížilo dopravné lietadlo IL-18 a človek nemusel byť odborník, aby videl, že zápasí s vážnymi problémami. Nakláňalo sa do pravej strany, nad jazerom sa stočilo, pravým krídlom sa dotklo vodnej hladiny a potom sa zrútilo.
Zmizlo za stromami Pri náraze na dno v hĺbke 17 metrov sa rozlomilo, ale nevybuchlo. Predná časť zmizla pod vodou, zo zadnej vyčnieval iba chvost s výškovým kormidlom. Na hladine plávali kusy batožiny aj sedadlá s mŕtvymi telami.
Ján Jendroľ, ktorý bol na mieste nešťastia medzi prvými, vtedy pracoval na letisku ako nakladač. V osudnej chvíli, keď sa k pristávacej dráhe blížil stroj z Prahy, práve vykladal batožinu z iného lietadla. Pri pohľade na Iľjušin mu len napadlo, že by sa mal poponáhľať, lebo ho čaká ďalšia robota.
Blížiace sa lietadlo však nepristálo, iba preletelo. „Videl som, že mu dva motory nefungujú. Podvozok vyzeral, akoby ho zaťahovali, a upútalo ma, ako pomaly letelo. Minulo roh starej budovy a pokračovalo smerom na vtedajšie záhrady,“ oživuje spomienky.
Naklonený stroj napokon zmizol za stromami. Bolo jasné, že sa zrútil, a tak Jendroľ čakal výbuch. Nič také však nezazrel. Že by sa lietadlu podarilo pristáť v kukuričnom poli za jazerom? Mladý nakladač vyskočil na bicykel a uháňal k Zlatým pieskom. Keď prišiel k jazeru, najprv ani nerozoznal chvost lietadla týčiaci sa nad vodou. Zadná časť vyzerala, akoby ju niekto odrezal. Jej trup však nebol porušený, len sedadlá odtrhlo.
PREDOK LIETADLA BOL CELÝ ROZBITÝ, KRÍDLA ODTRHNUTÉ A VRTULE OHNUTÉ.
Náročné vyslobodzovanie Vyslobodzovanie tých, čo prežili, bolo náročné. Na trupe mohli pracovať len dvaja-traja, ostatní pomáhali a udržiavali vratké člny pokope. Záchrancom sa napokon podarilo prepíliť časť plechu a prerúbať otvor. Zvnútra začuli krik a stonanie. Tých, čo našli, začali vyťahovať von.
Zachránených naložili na člny a rýchlo odviezli na breh. Potom sa však toho už nedalo veľa robiť. Voda v okolí bola zamorená od uniknutého paliva, hladina páchla po kerozíne, viditeľnosť v troskách trupu bola nulová.
Foto: archív
Ľudia, ktorí prežili, podľa neho po naložení do člnov upadli do bezvedomia. Záchranári na brehu sa medzitým márne snažili oživiť aj ďalších pasažierov vylovených z jazera. Pre verejnosť zostávali okolnosti nešťastia dlhé roky nejasné. Pravda je taká, že haváriu prežilo šesť cestujúcich, no traja z nich krátko na to zomreli.
Tí, ktorých našli plávať na jazere, podľahli zápalu pečene – nadýchali sa jedovatých výparov z leteckého benzínu, možno sa nechtiac aj napili KONTAMINOVANEJ VODY.
Technické problémy A ako sa to celé zbehlo? Lietadlo, ktoré piloti familiárne prezývali Boženka, malo technické problémy už predtým. Pri návrate z líbyjského Tripolisu vytekal olej na motore číslo 2 a v poriadku nebola ani signalizácia. Hoci mal Iľjušin už 16 rokov, bol to spoľahlivý stroj. Nebol dôvod na obavy, pretože letieť i pristávať dokázal aj po vypadnutí dvoch motorov.
Ohlásenú poruchu v Prahe odstránili, no pre každý prípad letel s posádkou do Bratislavy aj mechanik Československých aerolínií, aby dozeral na let a v prípade potreby pomohol. Až po Bratislavu však nebol dôvod zasiahnuť. Rosa i druhý pilot Jiří Růžička boli skúsení letci, podobne ako palubný mechanik a navigátor.
Prvé problémy sa objavili po prelete slovenských Kostolian, kde komunikáciu s posádkou prevzala veža v Bratislave. Už tu prišlo k nedorozumeniu, ktoré spôsobilo, že sa Boženka k letisku blížila rýchlejšie než mala.
Preto musela zostúpiť prudšie ako zvyčajne. Aby to zvládla a znížila rýchlosť, ktorá bola pre pristátie privysoká, kapitán sa uchýlil k manévrom, ktoré sa síce používali, no inak boli zakázané. Cieľ však dosiahol – lietadlo spomalilo a blížilo sa k dráhe.
Foto: archív
PROBLÉMY S PRÍPRAVOU NA PRISTÁVANIE VŠAK SPÔSOBILI, ŽE VYSTRESOVANÍ PILOTI UROBILI CHYBU A SPRÁVNY ČAS NA PRISTÁTIE PREMÁRNILI.
Osudová chyba Kapitán sa preto rozhodol, že približovanie preruší a zopakuje si okruh okolo letiska. Následkom predošlých chýb sa však automaticky vypol motor číslo 3 a listy jeho vrtule sa presunuli do vodorovnej polohy, aby nekládli odpor vzduchu. Tomuto úkonu sa hovorilo praporovanie a keď sa niečo také stalo, piloti mali motor vypnúť aj manuálne. Tu sa však mechanik dopustil osudovej chyby, keď namiesto trojky vypol motor číslo 4, ktorý bol úplne v poriadku.
Stroju tak naraz prestali fungovať dva motory na pravej strane, a keďže mal nízku rýchlosť, začalo ho prudko obracať doprava. „Točte vľavo!“ zavolal na nich dispečer z riadiacej veže. „Rozumiem,“ odpovedal let 001, no aj tak nezmenil smer. „Točte vľavo!“ zopakovala veža – tentoraz bez odpovede.
Krátko nato dispečer ešte začul zmätený hlas: „Ono to bola štvorka, áno…“ Bol to hlas palubného mechanika a spolu so zapisovačom letových údajov, ktorý sa po havárii našiel, pomohol vyšetrovateľom objasniť, čo sa v tej chvíli dialo.
POSÁDKA SI UVEDOMILA, ŽE ODSTAVILA NESPRÁVNY MOTOR, A MECHANIK SA HO PRETO POKÚSIL ZNOVA NAHODIŤ. VYBRAL SI VŠAK NA TO NAJHORŠÍ ČAS.
Lietadlo bolo v malej výške a malo nízku rýchlosť. Keď sa „zapraporované“ vrtule na štartujúcom motore číslo 4 opäť vyrovnali, zvýšil sa odpor vzduchu, lietadlo stratilo rýchlosť a piloti zostali bezmocní. Boženka bola neovládateľná – o 9.37 h aj so 79 vydesenými ľuďmi na palube padla do jazera.
