Vláda liberálov by Slovensku priniesla úpadok

Do najbližších parlamentných volieb zostávajú dva mesiace a kampaň naberá na obrátkach. Mnohí opoziční politici sa už vidia v parlamente či dokonca vo vláde a začínajú si deliť ministerské kreslá. Tí ambicióznejší by nepohrdli ani premiérskym postom.

Ctižiadostivosť nechýba predovšetkým Andrejovi Kiskovi. Predseda strany Za ľudí nedávno prišiel s myšlienkou širokej šesťkoalície, aby sa vraj nestalo, že niektorá z jemu ideovo blízkych strán zostane za bránami parlamentu. Exprezidentovi však predvolebná matematika nevyšla: jeho nápad ako prvé odmietlo KDH a celý projekt nakoniec stroskotal.

Likvidácia odporcov
Na premiérskom poste sa už vidí aj šéf Progresívneho Slovenska Michal Truban. Do volieb ide so stranou Miroslava Beblavého Spolu. O tom, čo liberáli chystajú Slovákom v prípade volebného víťazstva, si možno urobiť predstavu z ich takmer 250-stranového programu s názvom Bod zlomu. Ten na prvý pohľad nemusí vyvolávať nijaké podozrenia. Veď čo zlé je napríklad na zriadení ministerstva pre ľudské práva, občiansku spoločnosť a obranu demokracie?

POD ZÁVOJOM OBČIANSKEJ SPOLOČNOSTI SA VŠAK SKRÝVAJÚ SOROSOVE MIMOVLÁDKY A OBRANA DEMOKRACIE NIE JE NIČ INÉ AKO ŠPEHOVANIE, PRENASLEDOVANIE A LIKVIDÁCIA IDEOLOGICKÝCH ODPORCOV.

Podobne možno chápať aj zriadenie centra pre hybridné hrozby a dezinformácie. Liberáli totiž za dezinformácie vyhlasujú akýkoľvek im nevyhovujúci názor či dokonca fakt. Denne preukazujú, že poznajú iba vlastnú pravdu, a tak možno predpokladať násilné pretláčanie jediného názoru, čo fakticky znamená zavedenie cenzúry.

Slovensko by sa za vlády liberálov nevyhlo ani presadeniu partnerstiev rovnakého pohlavia či ratifikácii Istanbulského dohovoru, a to aj napriek nesúhlasu väčšinového obyvateľstva. Bonusom by bola legalizácia drog a propagácia potratov.

Za zmienku stojí i plánované prehĺbenie spolupráce s Európskym parlamentom a Európskou komisiou, čo v preklade neznamená nič iné ako odovzdanie všetkých zvyšných právomocí Bruselu a stratu aj posledných zvyškov našej suverenity. A nielen to.

Liberáli by radi presunuli „ťažisko európskej spolupráce v strategických a politických otázkach z formátu V4 na nových partnerov“, vyznávajúcich prozápadné hodnoty, čo je fakticky odvrátenie sa od doterajšej politiky odmietania ideológie LGBTI, nelegálnej migrácie či európskeho superštátu.

To, že vzťah k migrácii by bol iný, potvrdzuje aj tá časť programu PS/Spolu, kde sa hovorí o dublinskom systéme, vyžadujúcom prijať neobmedzené množstvá migrantov, či o vytvorení „spoločného azylového priestoru“.

Pod vedením progresívcov by sme sa dočkali aj toľko odmietaných vojenských základní NATO na našom území. Tam by sa však ústretovosť iba začínala, keďže podľa programu by sme im vraj mali vybudovať aj nevyhnutnú infraštruktúru. V zahraničnej politike by nepochybne prevládla rusofóbia a totálna podriadenosť Washingtonu a Bruselu.

Nerešpektovanie tradičných hodnôt
O liberálmi toľko spomínanej zmene si možno utvoriť predstavu aj pri pohľade na ich kandidátku. Aj keď sa niektorí členovia PS/Spolu vydávajú za nové tváre, vo vysokej politike pôsobia dlhé obdobie.

Stačí spomenúť bývalého ministra práce, sociálnych vecí a rodiny Jozefa Mihála. Akú sociálnu politiku možno očakávať od človeka, ktorý na poste ministra nízkopríjmovým vrstvám obyvateľstva odporúčal, aby boli aktívni a hľadali si prácu v zahraničí?

Akú zásadnú zmenu môže priniesť bývalý člen SDKÚ-DS Miroslav Beblavý, ktorý v politike pôsobí už druhé desaťročie? Momentálne má vraj záujem o post vicepremiéra pre koordináciu reforiem, ale nepohrdol by ani ministerstvom financií. V tejto súvislosti stojí za zmienku jeho angažovanosť v treťom sektore – v inštitúte SGI alebo INEKO.

Takisto pôsobil v druhej vláde Mikuláša Dzurindu na poste štátneho tajomníka na ministerstve práce, sociálnych vecí a rodiny, kde v tandeme s ministrom Ľudovítom Kaníkom pripravoval tie najodpornejšie sociálne “reformy” v histórii SR, na ktoré doplácali sociálne najslabší vrátane invalidov.

PODOBNÉ LIBERÁLNE PROJEKTY POD RÚŠKOM ZLEPŠOVANIA PODNIKATEĽSKÉHO PROSTREDIA PRESADZUJÚ BEZHRANIČNÚ PRIVATIZÁCIU A ČO NAJVÄČŠIE OKLIEŠTENIE SOCIÁLNYCH PRÁV BEŽNÝCH ĽUDÍ.

V treťom sektore sa dlhodobo angažuje aj Irena Bihariová, udržiavajúca úzke vzťahy s Jakubom Godom, známym iniciátorom stiahnutia časopisu Zem&Vek z pultov Billy, či s Danielom Milom, proamerickým aktivistom z GLOBSEC-u.

Zdá sa, že Michalovi Trubanovi drogová minulosť medzi jeho priaznivcami vážnejšie neuškodila, čo takisto vypovedá o morálnych hodnotách liberálov. Bez povšimnutia verejnosti nezostala ani jeho rétorika: od hanlivých vyjadrení na adresu robotníkov až po názor, že nemajetní ľudia by podľa neho voliť nemali.

Jeho slová neušli ani sociologičke Soni Szomolányiovej: podľa nej mu chýba sociálna empatia a neprestajné opakovanie výrazov ako „starí a noví politici“ je už otravné a prázdne, nič nehovoriace.

Liberáli a ich hodnoty sú pre konzervatívne orientovanú slovenskú spoločnosť jednoducho problém. Pretláčanie bezbrehého individualizmu, uvoľnenie morálky či nerešpektovanie tradičných hodnôt sa u väčšiny obyvateľstva sotva stretne s pochopením.

O liberáloch a liberalizme vo všeobecnosti sa však z médií hlavného prúdu zriedkavo dozvieme niečo negatívne. Nie je to pritom len problém Slovenska, na výslní sú na celom svete. Len málokto sa verejne odváži ozvať sa proti nim; medzi výnimky medzi svetovými politikmi v tomto smere patria Vladimir Putin alebo Donald Trump.

Liberalizmus na Slovensku často kritizujú politici z národne a sociálne orientovaných politických strán. Podľa poslanca NR SR za Smer-SD Jána Podmanického extrémny liberalizmus prinesie ľuďom na Slovensku takú dekadenciu a úpadok, že sa z nej len ťažko pozviechame.

„Slovensko sa jedného dňa zobudí do rána, keď normálnej väčšine bude rozkazovať úchylná menšina a nad rozprávkou o slušných ľuďoch, ktorou nás teraz niekto usilovne kŕmi, sa budeme len trpko usmievať,“ napísal Podmanický na sociálnej sieti.

Zatiaľ však ešte nie je rozhodnuté, voľby sa len blížia. Aj keď Michal Truban vyhlasuje, že chce prevziať moc a nastoliť nové poriadky, podľa politológa Jána Baránka má len veľké oči a veľké očakávania. Politická realita môže byť totiž po voľbách úplne iná.