V roku 1992 Slovensko prežívalo svoje hviezdne časy. Slovenské dejiny sa vtedy zrýchľovali „zázračným tempom“, čo si treba stále pripomínať, aby nám udalosti onoho roku nevymazal nežičlivý svet.
Po novembri 1989 bolo naozaj len otázkou času, kedy si Slováci vybojujú slobodu, a tým sa nemyslelo nič iné, ako samostatný štát. Samo však nikomu nič nepadne do lona, a tak bolo treba bojovať. Našťastie, nie zbraňami.
Sloboda je zodpovednosť Všetko sa to začalo tzv. pomlčkovou vojnou na jar 1990. Slováci chceli, aby sa spoločný štát vrátil k pomenovaniu, aké mal na samom začiatku, teda ešte pred prijatím ústavy v roku 1920; na pôvodných trianonských dokumentoch je uvedený ako Česko-Slovensko, Czecho-Slovakia. Česká strana slovenskú požiadavku odmietla s nezmyselným zdôvodnením, že český pravopis to nepripúšťa…
Napokon – po dlhých rokovaniach i vystúpeniach na námestiach – sa oficiálny názov štátu ustálil ako Česká a Slovenská Federatívna Republika, v skrátenej podobe však inak v Česku (Československo) a inak na Slovensku (Česko-Slovensko).
Keďže vtedajšia slovenská vláda na čele s Jánom Čarnogurským maľovala osobitnú slovenskú hviezdičku a stoličku v Európskej únii až na „potom“, keď nás príjmu do únie ako spoločný štát (hľa, aký nezmysel!), iným sa videlo osamostatnenie ako veľmi drastický zásah do priateľských ba často i rodinných vzťahov s Čechmi.
VYNÁRALI SA OTÁZKY, ČI SA NEBUDEME MAŤ BEZ ČECHOV HORŠIE, ALEBO ČI MÁME DOSTATOK ODBORNÍKOV, KTORÍ BY VEDELI RIADIŤ SAMOSTATNÝ ŠTÁT.
Spoločná fotografia z 30. mája 1992 – prelomové stretnutie slovenskej inteligencie na Donovaloch. (Foto: archív)
Či nás uzná svet a Európa, či nás nenapadnú nás naši susedia a či nepovstanú Slováci začas nanovo proti svojmu štátu tak, ako to urobili v roku 1944… Nuž, „sloboda znamená zodpovednosť, preto sa jej väčšina ľudí bojí,“ všimol si už George Bernard Shaw.
Aj keď sa postupne situácia menila, stále sa zdalo, že väčšina sa beznádejne bojí. Podaktorým nestačilo, že tesne pred voľbami v roku 1990 pápež Ján Pavol II. pokľakol na vajnorskom letisku a pobozkal slovenskú zem, čím ju uznal za zvrchovanú, a povedal: „Slováci, nebojte sa!“
A tak sa veci ujali Matica slovenská, Spoločnosť slovenskej inteligencie Korene či Nezávislé združenie ekonómov Slovenska. V októbri 1990 uverejnila tlač výzvu Šesťdesiatjeden krokov k slovenskej identite.
Politológ Eduard Chmelár o nej v texte Odklínanie krajiny v Slove 16. januára 2008 napísal: „Akokoľvek bizarne to znie, popri aktívnych politikoch treba za otcov nezávislosti považovať aj autorov výzvy 61 krokov k slovenskej identite z 23. októbra 1990, a to Mariána Tkáča, Jaroslava Chovanca, Milana Ferka a Michala Gašpara, v ktorej predstavili pomerne podrobný a dovtedy najucelenejší program zvrchovanosti (v podstate samostatnosti) Slovenska, o ktorý sa neskôr čiastočne opieralo HZDS i SNS, hoci v tom čase Vladimír Mečiar ešte verejne a jednoznačne opakovane deklaroval lojalitu k zachovaniu spoločného štátu“.
Reprodukcia: archív
Voľby ako referendum Na prelome rokov 1991 – 1992 prebiehali intenzívne rokovania medzi slovenským a českým parlamentom. Slovenskú delegáciu na nich viedol František Mikloško a delegáciu Českej národnej rady Dagmar Burešová. Rozhovory jednoznačne smerovali buď k federácii (identickej, rovnoprávnej, autentickej a všelijako inak pomenovanej), alebo minimálne ku konfederácii (česko-slovenskému „dvojdomčeku“).
Česi najprv strašili, že budú „v Bielych Karpatoch úradovať colníci“, no na rozdelenie štátu sa začali pripravovať najneskôr 2. marca 1992, keď ich vláda prerokovala príslušný scenár s názvom Informace o základních hospodářských vztazích mezi republikovými subjekty v případě nevyhnutelnosti přijetí mimořádních opatření v souvislosti s možným rozpadem České republiky a Slovenské republiky. Na Slovensku oficiálna príprava na nové štátoprávne pomery pred voľbami v júni 1992 absentovala.
Hviezdne chvíle Slovenska sa začali na Kongrese slovenskej inteligencie 30. mája 1992, týždeň pred voľbami, na Donovaloch. Roman Kaliský, Imrich Kružliak, Vladimír Mináč, Gustáv Valach, ale aj hovorcovia Kongresu Drahoslav Machala, Marián Tkáč a Peter Štrelinger, podnikatelia Ľudovít Černák, Vladimír Soták a ďalší otvorene vyzvali budúcu slovenskú vládu skoncovať so spoločným štátom ako „s vierolomným partnerom“ a osamostatniť sa.
Momentka zo slávnosti k 25. výročiu zvrchovanosti SR v strede Európy – na Kremnických Baniach. Zľava bývalý diplomat Rudolf Zelenay, novinárka Eva Zelenayová, predseda Matice slovenskej Marián Tkáč a expremiér Vladimír Mečiar. (Foto: archív)
VÝSLEDKY POSLEDNÝCH FEDERÁLNYCH VOLIEB Z JÚNA 1992 BOLI ROZHODUJÚCE: 63,5 PERCENTA HLASOV DO SNR ZÍSKALI POLITICKÉ ZOSKUPENIA majúce VO SVOJOM PROGRAME MEDZINÁRODNOPRÁVNU SUBJEKTIVITU SLOVENSKA.
Možno teda uzavrieť, že naši občania hlasovali vo voľbách v roku 1992 za zvrchovanosť SR ako predpoklad samostatnosti. Českí politickí predstavitelia na čele s Klausom a slovenskí na čele s Mečiarom diskutovali v lete 1992 a múdro rozhodli o spôsobe zániku česko-slovenského štátu a o rozdelení jeho majetku. Škoda len, že príslušný zákon napokon Česi nedodržali a privlastnili si spoločnú vlajku s modrým klinom, ktorý sa v roku 1920 stal sa slovenským symbolom v českej bielo-červenej zástave.)
Až vtedy sa začali na slovenskej strane intenzívne prípravy na štátnu samostatnosť, vrátane zriadenia inštitúcií, ktoré Slovensku dovtedy chýbali: napríklad ministerstva zahraničných vecí, ministerstva obrany či centrálnej banky.
A tak vtedajšia politická garnitúra na čele s Vladimírom Mečiarom (predseda vlády) a Ivanom Gašparovičom (predseda parlamentu) 17. júla 1992 prijala Deklaráciu Slovenskej národnej rady o zvrchovanosti Slovenskej republiky, (po čom ihneď abdikoval na Benešov spôsob prezident Václav Havel a ďalší česko-slovenský prezident už nebol zvolený).
Foto: archív
Slovenská vatra v strede Európy
Oslavy prepukli už v ten večer v strede Európy v Kremnických Baniach, kde namiesto neprítomného Mečiara predniesol príhovor vtedajší minister hospodárstva Ľudovít Černák. Tu zapálili prvú vatru zvrchovanosti. V tom čase sa konal v Martine Svetový festival slovenskej mládeže, na ktorom bola aj delegácia Svetového kongresu Slovákov na čele s Mariánom Šťastným. Šampanské tam tieklo prúdom…
Hviezdnym dňom bol 1. september, keď SNR prijala Ústavu Slovenskej republiky zákonom č. 460, nasledoval zákon o Národnej banke Slovenska a začali sme pripravovať slovenské mince a bankovky – tisíckorunáčku s Hlinkom (čo mi neskôr naši ľavičiari vyčítali), statoční slovenskí federálni poslanci zahlasovali za zánik Česko-slovenska, pričom vedeli, že si dobrovoľne skracujú poslanecké kreslá i platy, všetka česť.
NAPRIEK TOMU, ŽE SLOVENSKO STRATILO VEĽA ČASU, 1. JANUÁRA 1993 NOVÝ ŠTÁT V STREDNEJ EURÓPE ZAČAL FUNGOVAŤ.
Spôsob rozdelenia Česko-Slovenska, vzniku dvoch samostatných štátov a ich vzájomný vzťah bol v porovnaní so situáciou v Sovietskom zväze a v Juhoslávii tak výrazne rozdielny, že bol medzinárodným spoločenstvom bez problémov akceptovaný.
To všetko sa udialo pred 25 rokmi a my máme byť na čo hrdí. A môžeme, smieme, ba musíme si tie slávne dní pripomínať. Matica slovenská, obec Kremnické Bane a mesto Kremnica si výročie zvrchovanosti pripomenuli na mieste prvej vatry, v strede Európy 15. júla za prítomnosti hlavných aktérov, Vladimíra Mečiara a Ivana Gašparoviča.
V tieto dni sa zapálili vatry zvrchovanosti na viac ako tridsiatich miestach Slovenska, čo je chvályhodné, tradícia osláv slovenskej zvrchovanosti sa však začala uprostred Európy, tu je to posvätné miesto slovenskej prítomnosti a budúcnosti.
