Úvod Komentáre Život v bubline COVID-19: Riško drží Matovičovi balónik 

Život v bubline COVID-19: Riško drží Matovičovi balónik 

Foto: archív

Ak nás božská prozreteľnosť dnes trestá Matovičom, iste vie, prečo si ho zaslúžime. Sme národ, ktorý sa v potu tváre viac venoval svojím roličkám ako politike, tomu falošnému panskému huncúcstvu. Stratégia nášho prežitia spočívala v tichom súžití s vládnucou triedou, lebo kto žije potichu akiste prežije.

Isteže, bola v tom aj sila znášať príkoria a útlak, ale na druhej strane sme sa nedokázali vyhnúťpolitickým manipuláciám, ktoré na naše vedomie doliehali ako prašivina.

Neboli sme zvyknutí rozhodovať sa slobodne i s rozhľadom pred voľbami a tak doteraz znášame dôsledky tejto národnej, občianskej a vlasteneckej nedostatočnosti. Okrem toho, mali sme vždy medzi sebou čierne ovce hanobiace vlastný rod aj veľké postavy kriesiteľov národa a jeho identity.

Občas nás premáhala ustráchanosť. Keď sa rozpadlo Rakúsko-Uhorsko, časť slovenskej (pomaďarčenej) inteligencie si nevedela predstaviť život bez našich žalárnikov.

A tak sme sa s nádejou obrátili na nových tútorov a prijali sme priaznivejší osud “jednotného československého národa”, ako to nahovárali svetu Masaryk s Benešom. Pre vzdialenejšie zahraničie sme boli Česi, tak ako predtým Uhri alebo Hungri.

Po tom, ako sme s Čechmi našli spoločnú reč a vystihli svoje hviezdne chvíle, vytvorili sme si vlastný štát, Slovenskú republiku. Eufória zo samostatnosti trvala krátko – ozvali sa pochybovači, médiá začali písať hanopisy na zvolených strojcov svojbytnosti národa, zatuchnutý resentiment čechoslovakizmu prenikol aj do slovenského parlamentu.

Šebej a po ňom Osuský s Dostálom len ťažko skrývali svoj ambivalentný postoj k slovenskej štátnosti. Oni boli predovšetkým európski občania a neoliberáli, pre nich bol dôležitejší deň vzniku Československej republiky ako Deň slovenskej ústavy, ktorý by podľa nich ani nemal byť štátnym sviatkom.

Zvolenie Osuského a Dostála do parlamentu ako aj protislovenské blúznenia novinárov Soltésza a Havrana však nie sú pre národ taký veľkým nešťastím ako zvolenie nekompetentného a neschopného človeka v čele slovenskej vlády. Igor Matovič je divý politický samorast, vulgárny facebookový glosátor všetkého, čoho sa len dotkne.

Človek urážlivý a urážajúci, raz rozcítený od sebaľútosti, inokedy nenávistný ako funkcionár zo zapadákova a oveľa väčší amatér v zahraničnej politike ako exherečka Magda. Škoda slov – nemá zmysel dohadovať sa o diagnóze nášho premiéra. Zvolili sme si takého šaša, akým bol v parlamentnej opozícii a aký je aj teraz.

Foto: archív

A celá súčasná vláda sa prispôsobuje jeho obrazu. Dokonca i jeho koaličný kritik, Matovičom dourážaný Richard Sulík väčšinou hlasuje v parlamente tak ako káže šéf vládneho kabinetu.

Napriek tomu, že sa v rádiu Expres pred Braňom Závodským kasal, že navrhne vo vláde ľudskejšie podmienky v drastickom núdzovom režime pre krachujúcich reštauračných podnikateľov a živnostníkov. Riško drží Igorovi balónik podobne ako kedysi Ivete Radičovej a mlčí.

Núdzový stav, ktorý môže podľa koalíciou prijatého zákona uviesť do života hlavný hygienik prostou vyhláškou, sa takmer podobá na stanné právo so zákazom zhromažďovania a sankčným postihom za COVID-priestupky (za asistencie polície a vojska). Do štatária ešte chýba zákaz nočného vychádzania a zatýkanie za nedodržanie nariadení.

Núdzový stav nie je výmysel tejto vlády; s koronavírusom sa podobne borí takmer celý svet, ale rozdiel medzi nami a ostatným svetom je v tom, že kým inde za dôsledky tvrdých opatrení podľa zákona zodpovedá premiér a riadiaci ministri, u nás je odteraz zodpovedné nové stredisko moci – hlavný hygienik a jeho okolie.

Premiér je odrazu mimo tejto nepríjemnej hry na záchranu zdravia obyvateľstva. Môže si pokojne v Bruseli fotiť svoje ponožky, lebo na iné nemá, kým doma v Trnave sa o jeho milióny stará Pavlínka. Nesťažujme sa, že žijeme v hysterickej bubline COVID-19, že sa musíme zmieriť s trestom za nerozvážnosť, a ruku na srdce, aj za hlúposť v parlamentných voľbách.