Povedzme si pravdu, demokracia na Slovensku je na konci s dychom. Dlhé roky je liberálnymi politikmi, novinármi či aktivistami udupávaná – a to práve v mene boja za demokraciu.
Prakticky už od obdobia tesne po Nežnej revolúcii, respektíve krátko pred vznikom slovenskej štátnosti sme svedkami toho, že keď ktosi prezentoval národne orientovaný názor, bol liberálnymi kruhmi onálepkovaný a šikanovaný ako „extrémista“ či „fašista“.
Keď niekto dával najavo rýdzo konzervatívne názory, útočilo sa naňho ako na „katolibanca“ a „klérofašistu“. A ak chcel niekto hlásať autenticky ľavicové názory, nepoznačené nánosmi mainstreamového liberálneho myslenia, prischla mu nálepka „komunistu“ či „boľševika“ (to je najmä prípad poslanca NR SR Ľuboša Blahu).
Tento trend postupne silnel, tak, ako si stále viac v slovenskej spoločnosti upevňoval politickú moc liberalizmus. A tak sa tu dlhodobo vytváral naratív, že iné ako liberálne názory sú ohrozením demokracie – tá bola stotožňovaná s liberalizmom.
Tolerovaní boli len takí predstavitelia odlišných ideológií, ktorí do istej miery zdieľali s liberálmi rovnaké naratívy – trebárs o škodlivosti tzv. konšpiračných médií. Príkladmi takýchto „kolaborantských“ médií pomyselného liberálneho národného frontu sú kvázi-konzervatívny Postoj, ale aj postupne liberálne znormalizovaná Pravda.
Hlavnú líniu držia s mainstreamom a tak sú im nejaké odchýlky od vládnucej ideológie milostivo dovolené. Jednoducho, to čo sa tu dialo a deje, je boj proti demokracii v mene demokracie.
Demokracia už nie je chápaná ako pluralitná diskusia, ale ako boj tých „dobrých“, „pokrokových“, „proeurópskych“ síl proti rôznym „proruským“ či „konšpiračným“ tmárom, ktorí vraj túto demokraciu ohrozujú.
Za takéto poňatie demokracie by sa nemusel hanbiť ani generalissimus Stalin. A už vôbec sa zaň nehanbia jeho súčasní protagonisti. Oni si o sebe väčšinou úprimne myslia, že vedú akýsi svätý boj za krajšie proeurópske zajtrajšky. A vlastne to aj verejne hlásajú.
Vývoj dospel cez obdobie pandémie až do bodu, v ktorom sme teraz. Štvavá rétorika proti každému, kto je považovaný za „proruského propagandistu“ dosahuje absurdné výšiny. Len krátko potom, ako sa liberálny tábor rozhorčoval nad zoznamami poslancov, ktorí hlasovali za vojenskú zmluvu s Američanmi, už vznikajú nové absurdné zoznamy poukazujúce na to, kto je vraj problematickou osobou šíriacou akési proruské naratívy.
Dočkali sme sa už aj vypnutia nepohodlných spravodajských webov – Hlavných správ a Hlavného denníka. V skutočnosti nie preto, že by boli ohrozením národnej bezpečnosti, alebo by šírili ruskú propagandu, ale preto, že si dovolili prezentovať iné názory a informácie, než aké schvaľuje liberálna moc.
Ňou zneužité štátne orgány sa pritom doteraz nedokázali vyjadriť, kde presne v ich obsahu bol vlastne problém. Nuž, ale načo vôbec niečo vysvetľovať v spoločnosti, kde médiá toto „naháňanie kacírov“ a „upaľovanie čarodejníc“ úplne schvaľujú?
Pričom sa im pre nenávisť k odlišne zmýšľajúcim občanom podarilo oduševniť aj veľké množstvo bežných ľudí, ktorých si môžeme každodenne všimnúť na sociálnych sieťach, ako tento bezbrehý lynč podporujú.
Keď sa na to pozrieme trochu odborne a menej emotívne, je jasné, že súčasná situácia sa nedá celkom porovnať s nástupom komunistickej moci či fašizmu. Takéto paralely pokrivkávajú už len z dôvodu absencie moderných informačných technológií v prvej polovici 20. storočia. Ale nielen preto.
Povedať verejne svoj názor, aj keď obmedzene, je ešte stále možné. Každý, kto povie niečo nevhodné a nekorektné, prenasledovaný nebude, lebo to by vlastne ani nebolo technicky možné a pre štát zmysluplné. Terčami sa tak stávajú najmä tí, ktorí nedokážu udržať na uzde emócie a svoje vyjadrenie preženú, a ďalej tí, ktorí majú vysoké spoločenské postavenie.
Najmä takýchto ľudí dennodenne v rámci svojej pracovnej náplne sledujú pracovníci médií ako Denník N, SME, ale aj rôznych menších, pričom čakajú na ich prešľapy a akonáhle sa objaví nejaký „použiteľný“, neváhajú takúto tému verejne „rozbaliť“.
Je to niečo, čo by v 90. rokoch minulého storočia ešte nebolo možné, keďže neexistovali sociálne siete a ľudia vo všeobecnosti nezverejňovali svoje politické alebo s politikou súvisiace stanoviská v takej miere ako je to dnes.
V rámci týchto úvah sa musíme pristaviť aj pri aktuálním dianí v RTVS. Denník N na verejnoprávny telerozhlas prednedávnom spustil lynč z dôvodu oslovenia politológa Romana Michelka v istej publicistickej relácii, ale aj pre angažovanie sa bývalého televízneho redaktora Radovana Kondrlíka, ktorý sa vraj spája s „konšpiračnými“ médiami.
Vrcholom pre liberálno-progresívne kruhy bolo oslovenie bývalého predsedu KDH, expremiéra a exministra spravodlivosti Jána Čarnogurského, známeho svojimi proruskými názormi v relácii Správy a komentáre krátko pred začatím ruskej invázie na Ukrajinu.
Aj vďaka takejto aktivistickej publicistike a žurnalistike prišlo k nátlaku na vedenie RTVS a následnému odchodu Vahrama Chuguryana z postu šéfa spravodajstva a publicistiky verejnoprávneho telerozhlasu.
Fakty aj súvislosti sú všetkým jasné. Treba si však položiť otázku, čo s tým. Pochopiteľne, kým je pri moci súčasná bábková vláda nevzdelancov so záštitou progresívnej hlavy štátu, nedá sa vlastne s týmto na najvyšších poschodiach nášho verejného diania nič robiť.
Ako jednotlivci a skupiny nesúhlasiace s oficiálnym liberálnym a euroatlantickým naratívom môžeme len využívať existujúce možnosti v právnom poriadku a na ich základe sa brániť.
Ak by sa po voľbách dostala k moci vláda, ktorá by o slobodu a o národný záujem Slovenska a Slovákov prejavovala vážnejší záujem, bude musieť bezodkladne riešiť legislatívu týkajúcu za tzv. zahraničných agentov.
Je zrejmé, že toto je dlhodobo hlavným problémom nášho politicko-spoločenského systému. Demokraciu v našej krajine potláčajú osoby a skupiny, ktoré násilne pretláčajú cudzie naratívy, ktoré zo slovenskej reality vlastne vôbec nevychádzajú, a kohokoľvek, kto je ochotný ozvať sa proti ich „jedinej pravde“, sú pripravení mediálne zdiskreditovať a spoločensky zlikvidovať.
Ešte raz – nezastierajme si problém odvádzaním od podstaty nejakými všeobecnými rečami o „rozdelenej spoločnosti“. Spoločnosť je skutočne rozdelená, ale nerozdelila a nerozoštvala sa na základe prirodzeného procesu zvnútra. Podstatnú úlohu tu hrali a hrajú vonkajšie sily, čo je úplne zrejmé.
Naformulovať legislatívu obmedzujúcu štvanie a dehonestáciu pre neliberálne názory preto môže byť vážny problém. Stále sme členmi Európskej únie a aj rôznych ďalších medzinárodných organizácií a pochopiteľne by sme ako štát museli brať ohľad na medzinárodné zmluvy, ku ktorým Slovensko pristúpilo.
V zásade však nejestvuje iná možnosť, ako postupne takýto legislatívny proces rozbehnúť. Slovenská republika sa od svojho vzniku v roku 1993 zmenila na nepoznanie. Mediálna masáž a liberálna pseudokultúra z našej spoločnosti postupne vyhnali pronárodný a kresťanský duch a urobili z veľkej časti nášho národa konzumné stádo, poslušne preberajúce pohľad liberálnych masmédií.
Pokým nebude v týchto veciach jasne deklarovaná a presadzovaná štátna doktrína obhajujúca to, čo je pre slovenský národ a Slovenskú republiku kľúčové, sme doslova na najlepšej ceste byť pomaly vymazaní z mapy národov.
Nie je to prehnané tvrdenie. Celosvetové procesy vedú aktuálne k tomu, aby sa demokratické princípy naďalej oslabovali a naopak, aby bol svet v čoraz väčšej miere riadený surovo technokraticky.
A za to, že sa ľudia postupne vzdajú svojich kľúčových práv, im vládnuce elity podhodia pseudovýhody typu, že si môžu vybrať, ku ktorému pohlaviu sa chcú hlásiť a či chcú žiť v manželstve s osobou opačného alebo rovnakého pohlavia.
K tomuto to smeruje aj na Slovensku. Preto ak chceme ubrániť dodržiavanie demokratických princípov, bude nevyhnutné vyvolávať oveľa väčší tlak, než ako sme na to boli doteraz zvyknutí. Posledné dva roky nás o tom vari dostatočne presvedčili.
Budúca vláda bude musieť za práva bežných občanov tvrdo zabojovať, aby sme sa tak skoro nezmenili na tvrdú korporatívnu technokratickú diktatúru. Najprv však bude potrebné takú vládu zvoliť.
A je pravda, že to z dnešného pohľadu vyzerá ako dosť komplikovaná vec. Keď sa nám takú vládu zvoliť nepodarí, erózia demokratických princípov sa o poznanie zrýchli a potom už možno nebude cesty späť. To si treba s plnou vážnosťou uvedomiť.
